Téma:  SEN O ZDRAVOM PEŇAŽNÍCTVE

Všade, kam sa pozrieme, vidíme, ako sa zväčšuje rozdiel medzi bohatými a chudobnými. Drobní obchodníci sa sťažujú na pokles obratu, reťazce veľkoobchodov a luxusné obchody sa naopak tešia zo zvýšeného dopytu. 235 miliardárov vlastní po celom svete práve toľko majetku, ako celý zvyšok ľudstva. Rastúca nezamestnanosť zostruje sociálne rozdiely a aj stredná vrstva musí počítať s klesajúcimi príjmami. A to všetko navzdory stále stúpajúcej produktivite práce.

Hoci ide jednoznačne o neblahé príznaky krízy, len málo ľudí hľadá hlbšie príčiny. Niekoľko hesiel ako globalizácia, štrukturálne zmeny, kríza vzdelania alebo technologická nezamestnanosť stačí väčšine ľudí na to, aby sa utvrdili v presvedčení, že tak či tak sa nedá nič robiť a že raz predsa bude lepšie.

V dávnejších dobách bol pocit, že sa proti panujúcim pomerom nedá nič podniknúť, celkom pochopiteľný, pretože sa na vonkajšie okolnosti nazeralo ako na osudové a dané od Boha. Teraz sa tento postoj výrazne zmenil. Prevláda mienka, že človek si vlastné problémy spôsobuje sám buď priamo vlastným konaním, alebo nepriamo tolerovaním chybných zákonov alebo opatrení.

Ak však problémy súčasnosti, ako je nezamestnanosť, zostrenie sociálnych rozdielov medzi chudobnými a bohatými, ničenie životného prostredia, rastúce násilie a zločinnosť, spôsobuje človek, môže príčina fatalistického prijímania týchto skutočností ležať len v duchovnej lenivosti veľkej časti obyvateľstva. Ľudia si netvoria vlastný úsudok o zjavne chybných hospodárskych opatreniach, ale prenechávajú zodpovednosť vládam a ich expertom.

A to isté prebieha na vládnej úrovni. Politici sa spoliehajú na odborníkov národohospodárskych vied a tí odsúvajú morálne rozhodnutia nabok, pretože veda podľa nich nemá vynášať morálne súdy. Napríklad otázka spravodlivosti úrokov a úrokov z úrokov nie je témou národohospodárskej náuky. Tá sa obmedzuje na to, že skúma spôsob fungovania existujúceho hospodárskeho systému a robí ho použiteľným pre jednotlivé záujmové skupiny. Tak nie je za celkový výsledok zodpovedný nikto. Herbert Vollmann píše k tejto téme v článku “Zdravé peňažníctvo”: “Vinu na celom nešťastí nesie človek, a napriek tomu sotva niekto príde na myšlienku, že by zlyhanie človeka mohlo spočívať v nedodržiavaní prírodných zákonov, zákonov stvorenia, ktoré sú smerodajné aj pre ľudský život na zemi. Iba poznanie a dodržiavanie zákonitostí v stvorení a ich uplatňovanie v pozemskom živote prinesie naozajstný pokrok. Jednou takou zákonitosťou je nutné vyrovnávanie medzi dávaním a braním, ktorému podliehajú všetky deje v stvorení. Je samozrejmé, že tento zákon musí platiť aj pre peňažníctvo a národné hospodárstvo, ak sa má dosiahnuť zdravá rovnováha.”

Herbert Vollmann naznačuje aj to, kde v hospodárstve dochádza k porušovaniu tohto zákona vyrovnania: “Chyba spočíva v jednostrannosti výmeny, pri ktorej sa prevažne berie bez toho, aby sa v správnom pomere dávali protihodnoty.”

Problémovou oblasťou nášho peňažného systému je úrok: Kto požičiava peniaze, dostáva bez vlastného pričinenia naspäť viac, než dal.

Človeku vlastne už svedomie hovorí, že nie je správne brať peniaze bez protislužby. Peňažníctvo dovoľuje menšine, aby sa obohacovala na úkor väčšiny bez toho, aby pre to musela niečo vykonať.

(ukážka článku, SVET GRÁLU 5/2005)