Svet Grálu 

   Zaregistrujte sa                 
   Posledné číslo                      
   Archív                                      
   Objednávky                             

 Centrum Sveta Grálu 

   Základné informácie             
   Kalendár podujatí                  
   Kde nás nájdete                    
   Fotogaléria                            

 Fórum 

   Prednášky                           
   Príspevky čitateľov              
   Rozšírená listáreň               
   Svet Grálu a médiá             
   Napíšte nám                         

 Servis 

   2 % z dane                            
   Impressum                           
   Kontakt na redakciu             
   Mapa stránok                       

Svet Grálu 6/2005 - celý článok

TÉMA:  OČARUJÚCI GRÁL  -  Skutočnosť alebo mýtus

Grál je pojem pevne zakotvený najmä v umení a literatúre západoeurópskych krajín. Keltské, francúzske a španielske legendy, nemecký národný epos, monumentálne hudobno-dramatické dielo Richarda Wagnera, to všetko má svoj základ v stáročnom hľadaní tajuplného predmetu – Svätého Grálu. Kresťanský svet chápe pod pojmom Grál čašu z Ježišovej poslednej večere, no mnohí básnici a umelci v ňom hľadali viac, než len historickú relikviu. Pojem „Svätý Grál“ bol spájaný aj s rytierstvom, ochranou duchovných hodnôt, ako aj s posvätnou, životodarnou silou, ktorá z neho vyžaruje. V tomto článku sa vydáme po stopách povestí o Svätom Grále, ktoré vznikli v dávnej minulosti a poodhalíme závoj aj z novodobých diel, ktoré o Grále podávajú svoju vlastnú výpoveď.

Ten, kto sa pustí do hľadania povestí a legiend spätých s Grálom, vydáva sa na dobrodružnú cestu. Táto cesta vedie k starým predkresťanským legendám, do temného obdobia stredovekých križiackych výprav, no ukazuje najmä k prameňu inšpirácie mnohých veľkých umelcov, ktorí sa snažili zachytiť pojem „Grál“ v obraznom vyjadrení povznesenom nad pozemskú všednosť.

Hľadanie stôp po „Grále“ by sa mohlo začať pohľadom do lexikónu. Tu pod heslom „Grál“ nájdeme vysvetlenie, že slovo pochádza zo starofrancúzskeho slova „graal“ a svojím pôvodným významom je odvodené z latinského „gradalis“, čo znamená niečo ako „stupňovitý kalich“. Tento kalich bol v minulosti častým stredobodom básnických diel o „Svätom Grále“.

GRÁL STREDOVEKÝCH BÁSNÍ A LEGIEND

Pravdepodobne najstaršia verzia dnes historicky známej povesti o Grále sa nachádza vo velšskej básni, ktorá vznikla už asi v 6. storočí n. l. Hovorí sa v nej o výprave bojovníkov pod vedením legendárneho kráľa Artuša (okolo roku 500 n. l.) do Annwn, na keltský druhý svet. Muži sa plavia po mori a zaplietajú sa do nebezpečných dobrodružstiev. Ich cieľom je však nájsť čarovný kalich, ktorý stráži deväť panien.

Na podklade prozaických a veršovaných príbehov keltských básnikov v Británii a v Bretónsku vznikali v 12. a 13. storočí rozsiahle veršované romány francúzskych básnikov, ktorí prevzatý materiál zmodernizovali tým, že keltský čarovný svet premieňali na dvorný – rytiersky. Keď sa teda povesť o Grále rozšírila, bolo pre básnikov jednoduché umiestniť hrdinu tejto povesti, Percevala (keltsky Peredur) na dvor kráľa Artuša, kde žili vynikajúci rytieri, a z neho vytvoriť po šťastne sa končiacich dobrodružstvách člena presláveného okrúhleho stola.

Podľa súčasných výskumov prvým autorom v histórii, ktorý zapracoval príbeh o Grále do rámca artušovských povestí, bol v 12. storočí Chrétien de Troyes. Okolo roku 1185 napísal svoj „Perceval li Galois ou Les Contes del Graal“.

Neskôr, okolo roku 1200, zložil Robert de Boron na dvore grófa Gautier de Montbélierd svoju „Grand estoire dou Graal“, krátku poviedku z 3514 veršov. Toto dielo sa považuje za najdôležitejší starofrancúzsky literárny prameň s témou Grálu. Pre Roberta de Borona bol Grál už čašou, použitou pri poslednej večeri, do ktorej neskôr Jozef z Arimatie zachytil Kristovu vytekajúcu krv. Inšpiráciou pre Boronovu báseň bolo pravdepodobne Nikodémovo apokryfné evanjelium, takzvané „Pilátove spisy“, teda apokryfná správa o odsúdení a smrti Krista, ktorú údajne rímsky miestodržiteľ Pilát zaslal cisárovi Tibériovi do Ríma. Predpokladá sa však, že bola zostavená až koncom 2. storočia.

Medzi rokmi 1197 a 1210 vytvoril Wolfram von Eschenbach svojho „Parzivala“, dielo, ktoré sa považuje za najväčší epos nemeckého stredoveku. Ako predlohu použil básnické dielo Chrétiena de Troyes. Wolfram v ideálnej postave Parzivala ukazuje, ako jeho hrdina môže prerásť nad pozemské chápanie rytierstva, ako napriek všetkým pochybnostiam, bolestiam a skúškam dosiahne „duchovné rytierstvo“ a napokon, ako korunovanie jeho čistého, statočného úsilia, je povolaný za kráľa Grálu. Wolfram von Eschenbach opisuje Grál ako divotvorný, žiariaci drahokam s magickými vlastnosťami, zoslaný na zem anjelmi. Človeku, ktorý naň pozrie, prináša nesmrteľnosť. Rytieri žijú zo sily Grálu, tohto kameňa, ktorý sa volá „lapsit exillis“ (spomedzi mnohých významov prevláda: „z neba spadnutý“). Raz v roku, na Veľký piatok, znesie sa z neba holubica a kladie na kameň hostiu, čím sa obnovuje jeho sila.

KRIŽIACKA VÝPRAVA PROTI KATAROM

Wolfram von Eschenbach označil ako zdroje svojho básnického diela na jednej strane Chrétiena de Troyes a na druhej strane dielo jedného Provensálčana, ktorého nazýval „spevák Kyot“. Avšak napriek všetkých neskorším výskumom, ktoré sa dodnes vykonali, nikto nevedel nájsť ani zmienku o provensálskom básnikovi menom Kyot, ani stopy jeho diela. Okolo existencie alebo neexistencie človeka s týmto menom sa preto viedlo mnoho sporov.

Niektorí historici dospeli pri skúmaní Wolframovho diela k predpokladu, že jeho „Majster Kyot“ bol katarom. Prísne asketické náboženské spoločenstvo katarov sa rozšírilo koncom 10. storočia v južnej a západnej Európe a okolo roku 1200 patrilo k tým „sektám“, ktoré rímska pápežská cirkev neúprosne prenasledovala. Pre katarov síce platilo ako najvyššie prikázanie viesť príkladný život v zmysle Slova Ježiša Krista, ale zavrhovali pápeža a rímsku cirkev pre okázalú „zhýralosť“ a popierali jej dogmy. Nezachovávali nič z uctievania svätých a relikvií, spochybnili cirkevné sviatosti, hlásili sa k učeniu o opätovnom vtelení – reinkarnácii a ako symbol svojej viery si nezvolili „kríž utrpenia“ rímskej katolíckej cirkvi, ale rovnoramenný kríž, prastarý, už v predkresťanských dobách existujúci symbol Pravdy, harmónie medzi aktívnym a pasívnym, mužským a ženským, pozitívnym a negatívnym princípom.

Pre cirkev Ríma boli katari nebezpečnou sektou, hrozbou pre „pravých veriacich“, ktorá musela byť zlikvidovaná. V roku 1208 pápež Innocent III. nariadil inkvizíciu a križiacku výpravu proti katarom. V nasledujúcich rokoch, až do roku 1229, boli tisícky katarov povraždených. Padli v bojoch, alebo skončili na zapálených hraniciach. Ak teda Wolfram von Eschenbach skutočne prijal od nejakého katarského Majstra „tajné učenie o Grále“, ktoré votkal do svojho „Parzivala“, potom sa musel zákonite snažiť vymazať všetky stopy po ňom, aby ho uchránil pred prenasledovaním a súdom rímskej inkvizície.

Podľa iného názoru vraj Wolfram von Eschenbach patril do rádu templárov. Templári boli najstarším rytierskym rádom, založeným v roku 1118 pod názvom „Chudobné rytierstvo Kristovho Šalamúnovho chrámu“ – teda takzvaného „templa“ v Jeruzaleme. Pôvodne to bola malá skupina rytierov, ktorí chránili výpravy veriacich do Svätej zeme v Palestíne. Neskôr vzrástla vďaka ich obľúbenosti aj ich finančná podpora zo strany európskych panovníkov, ktorí rádu venovali rôzne majetky. Predpokladá sa, že templári začali vo svojich radoch v skrytosti pestovať „tajné“ duchovné náuky, pochádzajúce z ich stykov s Orientom. Templári mali k Orientu ten najlepší vzťah, na ktorý sa dá pomyslieť. Mnohí z ich veľmajstrov považovali arabských princov za svojich priateľov. Pri takomto dobrom porozumení bolo pochopiteľné, že sa oba kultúrne okruhy, kresťanský a islamský, mohli vzájomne ovplyvňovať, a teda dochádzalo k výmene duchovných hodnôt. Práve to sa neskôr templárom vyčítalo. Po takmer dvestoročnom rozkvete francúzsky kráľ Filip IV. v roku 1305 obvinil rád z kacírskeho tajného učenia a nemravných zvykov. Vtedajší veľmajster Jacques de Molay a všetci francúzski templári boli v roku 1307 zatknutí, obvinení z kacírstva, prenasledovaní a mnohí z nich upálení. V roku 1312 bol rád templárov rozhodnutím pápeža zrušený.

Parzival Wolframa von Eschenbacha vyvolal celú záplavu prebásnení. To, že grálske motívy sa stali známymi, rozohnilo fantáziu západných básnikov. Každý, kto materiál spracoval, pridal k nemu niečo zo seba, čo obraz Grálu ešte viac zahmlilo a pozmenilo.
No nielen básnická fantázia vystúpila z brehov a prelievala sa. Ľudia chceli v tom čase všade objaviť Grál, ktorý si vo väčšine prípadov predstavovali ako čašu alebo nádobu, do ktorej Jozef z Arimatie zachytil Ježišovu krv. Podľa iných tvrdení mal byť Grál „vzácnou misou v Chiesa di San Lorenzo“ (kostol Svätého Vavrinca) v Janove. V roku 1247 zase jeruzalemský patriarcha daroval kráľovi Henrichovi III. misu zdobenú smaragdmi, ktorá patrila údajne Nikodemovi a Jozefovi z Arimatie. Aj v nej chceli ľudia vidieť nádobu Grálu.

Pod pojmom „služba Grálu“ sa chápala vo všeobecnosti rytierska služba láske. Pojem Grál prežíval vo všeobecnosti určitú „infláciu“ až dokonca15.storočia, keď táto grálska tradícia doznela a zostala z nej len legenda. K skutočne očarujúcemu znovusformovaniu grálskeho materiálu došlo až v 19. storočí.

GRÁL RICHARDA WAGNERA

S talo sa tak prostredníctvom diela operného skladateľa Richarda Wagnera (1813-1883), jednej z najvýznamnejších osobností hudobných dejín vôbec. Wagner bol fascinovaný stredovekými básňami, predovšetkým legendou o Grále. Už v jednom zo svojich prvých veľkých diel, v Tannhäuserovi, ktorého premiéra bola v roku 1845, nachádza svoj odraz dielo Wolframa von Eschenbacha. O päť rokov neskôr bola premiéra „Lohengrina“ – príbehu rytiera Grálu, ktorý prichádza z hradu Grálu, aby v boji dopomohol k víťazstvu Pravdy.

Legenda o Grále neopúšťa Richarda Wagnera ani po dokončení „Lohengrina“. Práve prostredníctvom Lohengrina sa už dlhší čas pripravoval na vrcholné dielo svojej tvorby. Je ním Parsifal, novodobé stvárnenie povesti o Grále, kde sa ešte užšie spája myšlienka Grálu s jedným z najväčších zjavení kresťanskej viery. Rozhodujúcu inšpiráciu pre tvorbu Parsifala – podľa rozprávania samotného Wagnera – dostal ráno na Veľký piatok roku 1857. Pod týmto silným dojmom sa ihneď zrodila slávnostná melódia, ktorá neskôr ako „Čaro Veľkého piatku“ bola zakomponovaná do tejto monumentálnej opery. Osnova pre ňu však dozrela až v roku 1865. O dvanásť rokov neskôr, 25. januára 1877, sa Richard Wagner pustil do práce na Parsifalovi úplne a vytvoril jedinečné scénické divadlo, dojímajúce svojím príbehom i neprekonateľne výstižným hudobným vyjadrením.
Hlavným motívom opery Parsifal je zlyhanie kráľa Grálu – Amfortasa, ktorý podľahne úkladom čarodejníka Klingsora. Amfortas je kráľom v hrade Grálu, kde sa čas od času koná posvätná slávnosť. Rytieri Grálu sa tu zhromažďujú, aby boli prítomní pri „odhaľovaní Grálu“, oltárnej misky, nad ktorou sa vo vrcholnom okamihu slávnosti zjavuje biela holubica, ako živé stelesnenie Ducha Svätého. Do misky Grálu sa vtedy vlieva posvätná sila, ktorá zaplavuje sieň hradu červeným svetlom a prináša pre všetkých zúčastnených požehnanie a občerstvenie duše i tela. V opere v týchto okamihoch zaznievajú „nebeské hlasy“, ktoré povznášajúcou melódiou, v hlbokom pohnutí ďakujú Stvoriteľovi za dar sily, ktorú ľuďom zosiela.

Temnou postavou opery je čarodejník Klingsor, ktorý vládne vyčarovanému údoliu so záhradami „kvetinových dievčat“. Ich úlohou je odvádzať rytierov Grálu od ich služby. Samotného Amfortasa zvedie Klingsorom ovládaná dievčina Kundri, zvláštna, schizofrenicky rozorvaná postava. Klingsor vtedy Amfortovi vezme posvätnú kopiju a zasadí mu do boku ranu, ktorá sa nehojí, večne páli a krváca. Amfortas si je vedomý svojho zlyhania, a napriek naliehaniu ostatných rytierov Grálu odmieta odhaľovať Grál, pretože sa toho necíti byť hoden. Pretože všetkým chýba príliv posvätných síl, rytieri Grálu starnú a strácajú silu.

Tu, pri posvätnej slávnosti zaznie opäť z neba hlas – rytieri majú počkať na príchod čistého, no nevedomého mladíka, ktorý sa spoluutrpením stane „vediacim“ a bude novým kráľom Grálu.

Na scénu vzápätí prichádza mládenec, ktorý opustil svoj domov, pretože zatúžil po rytierskom spôsobe života. V posvätnom háji sa stretáva s rytiermi Grálu.Jeden z nich ho pozýva na hrad, ale keď mladíkovo správanie nezodpovedá jeho predstavám, posiela ho preč. Týmto mladíkom je Parsifal, ktorý musí znova putovať svetom, aby dospel k poznaniu svojej úlohy. Na konci svojej cesty prichádza aj do čarovných Klingsorových záhrad. Čarodejník ho obklopí zvodnými „kvetinovými dievčinami“ a pošle aj samotnú Kundri, aby ho zviedla. Vtedy sa však v Parsifalovi prebudí poznanie, pochopí, prečo zlyhal Amfortas a chce pomôcť rytierom Grálu. Kundri volá na pomoc svojho pána, Klingsora. Parsifal ho však v boji premôže a vezme mu posvätnú kopiju. Nakoniec urobí rukou znamenie kríža, na čo sa Klingsorova ríša rozpadne v trosky.

Záver opery už patrí znovuobnovenej slávnosti Grálu. Amfortas víta Parsifala na hrade Grálu.

Prostredníctvom diela Richarda Wagnera tak prežíva povesť o Grále svoje najživšie „znovuzrodenie“ od čias Wolframa von Eschenbacha. Wagner docielil silné pôsobenie príbehu aj prostredníctvom neopísateľnej vznešenosti scénickej hudby, ktorá je skutočným klenotom tohto umenia. Premiéra Parsifala, posledného Wagnerovho diela, sa uskutočnila 26. júla 1882 vo Festivalovej divadelnej a koncertnej sieni v Bayreuthe. O niekoľko mesiacov neskôr Wagner zomiera.

NOVÉ CHÁPANIE GRÁLU

V tom istom období, keď Nemecko, sužované hospodárskou krízou, pohlcovala politická a vojenská mašinéria nacizmu, dopísal svoje dielo s názvom Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu aj nemecký spisovateľ Oskar Ernst Bernardt, ktorý si zvolil pseudonym Abd-ru-shin.

Nejde tu však vôbec o ďalšiu legendu o Grále. Toto bezmála tisícstranové dielo obsahuje 167 prednášok, ktoré ponúkajú takpovediac „všeobsiahly obraz“ toho, ako je život každého človeka formovaný neviditeľným pôsobením duchovných síl v súlade s „neomylnou spravodlivosťou“, ktorá je podľa Abd-ru-shina zakotvená v „zákonoch stvorenia“. Učenie o pôsobení týchto zákonov je základnou témou diela Vo Svetle Pravdy. Zákony stvorenia sa prejavujú v nám známom svete ako prírodné zákony, ale vo svojej vyššej forme, v duchovnom svete umožňujú vývoj a zdokonaľovanie ľudského ducha, skutočného jadra pozemského človeka. Vnútorný mier možno dosiahnuť len konaním v súlade s týmito zákonmi, v ktorých sa prejavuje aj vôľa Božia. Človek by sa mal naučiť vedome prijímať túto vyššiu vôľu prostredníctvom „vyciťovania ducha“, teda ponorením sa do svojho vnútra a počúvaním pokynov svojho vnútorného hlasu či svedomia. Abd-ru-shin sa vo svojom diele veľmi nekompromisne vyjadruje proti slepému nasledovaniu cudzích názorov, zvlášť v duchovnej oblasti, a vyzýva k vlastnému zvažovaniu a skúmaniu všetkého, čo sa ponúka ako „duchovná cesta“. Čo neobstojí voči požiadavke jednoduchosti, logickej jasnosti, prirodzenosti a vecnosti, má byť odmietnuté.

Na tému „Grál“ nájdeme v knihe Vo Svetle Pravdy viacero textov, ktoré nadväzujú na ďalšie autorove prednášky o „úrovniach stvorenia“, čo sú sféry, zoradené vo stvorení podľa svojej tiaže (hutnosti). Nám známy svet tvorí v tomto Abd-ru-shinovom prehľade najťažšiu vrstvu, najviac vzdialenú od Boha.

Všetko vo stvorení vzniklo z Božieho vyžarovania a je závislé na pravidelnom obnovovaní Božej sily. Toto sa deje prostredníctvom Grálu. Skutočný Grál nie je pozemskou nádobou a nikdy ho nemôže uzrieť žiadny človek. Nachádza sa totiž na hranici Božskej sféry, v najvyššej úrovni stvorenia, kam nemôže ľudský
duch v dôsledku svojho uspôsobenia nikdy vystúpiť. Preto v knihe opisované deje, súvisiace s Grálom, majú len dať vytušiť obraz, ktorý je vo svojej veľkosti pre človeka nepochopiteľný. Silu, ktorá sa z Grálu každoročne „v deň Svätej holubice“ vylieva, však môže prijať každý, kto sa jej v úprimnej prosbe otvorí.

Grál podľa Abd-ru-shina teda nie je len symbolom či básnickým výmyslom, ale najvyššou duchovnou skutočnosťou. Je spojovacím miestom, kde dochádza k prenosu sily medzi Stvoriteľom a jeho stvorením. Toto snáď nakoniec možno vidieť vyjadrené aj v mnohých náboženských kultoch, ktoré používajú pri obradoch
nádobu alebo kalich.

TÉMA GRÁLU V DNEŠNEJ DOBE

Téma Grálu, rovnako ako iné duchovné témy, zaujme v súčasnosti, prirodzene, len tých ľudí, ktorí sa ešte o duchovno neprestali zaujímať a majú dosť trpezlivosti, aby oddeľovali „plevy od zrna“. Grál je dnes, tak ako všetko ostatné, zobrazovaný v mnohých intelektuálne vyspelých, ale duchovne málo občerstvujúcich spisoch, ktoré sú často len pokrúteným podaním historických skutočností podriadeným zámeru autora. Napríklad kniha „Svätá krv a svätý grál“ predstavuje Ježiša ako cieľavedomého politika, ktorý zneužil náboženské cítenie Židov na osobné ciele. Podobne prešpekulovanou fikciou je veľmi populárny „Da Vinciho kód“, ktorý čitateľovi ponúka dejovú
líniu spájajúcu niekoľko historických faktov vytrhnutých z kontextu, na ktorých základe potom autor stavia svoju vlastnú legendu. Aj istá televízna spoločnosť nedávno odvysielala seriál „o hľadaní Grálu“. No okrem archeologických nálezov a opisov najrôznejších kalichov, ktoré sa ako relikvie opatrujú v niektorých
chrámoch, vo filme nezaznelo nič, čo by sa aspoň snažilo priblížiť duchovné a mravné hodnoty, spojené s Grálom už v stredoveku.

Dôvody pre toto bestsellerové blúznenie alebo aj „vedeckú“ opatrnosť sú známe: Žijeme v dobe, ktorej vierovyznaním je veda, klaniame sa a obdivujeme techniku a spoliehame sa na poznávanie sveta výlučne prostredníctvom inteligencie, matematickej logiky a jasne definovaných meracích metód.

Na druhej strane, fikcia a napätie v podobe románu, sa dá „zhltnúť“ oveľa ľahšie, než vážne skúmanie originálnych náboženských spisov a myšlienky skutočne hodnotných diel duchovnej literatúry.

Navyše, mnoho ľudí a spoločenských skupín nerado vidí postavenie kresťanstva a niektorých cirkví v úlohe určitej morálnej autority, prípadne im vadí ekonomické
zázemie náboženských spoločností, ako aj ich politický vplyv.

HĽADANIE PRAVDY

Kedykoľvek sa od ľudí požaduje vlastné zvažovanie rôznych nových predkladaných poznatkov aj za pomoci duchovného úsilia, nastáva skepsa a strach, že sa človek zamotá to siete nejakej sekty. V dnešnej dobe navyše už neočakávame, a najmä sa zdráhame uveriť všetkému, čo presahuje hranice našich piatich zmyslov.

Možnosť „zjavenia Pravdy“, teda sprostredkovania poznania z duchovného sveta smerom k nám, pozemským ľuďom, je akceptovaná len vtedy, ak sa to udialo v dosť dávnej minulosti. Biblické rozprávania sa stali tradíciou, a preto ich mnohí ľudia považujú za čosi už samozrejmé. No keď sa nájde niekto, kto sa pokúsi prísť s novými duchovnými poznatkami, narazí na tvrdenie, že momentálne všeobecne rozšírené náboženské spisy a ich výklady sú pre človeka postačujúce.

Nikto sa nezamyslí nad tým, že rovnako ako materiálny svet, aj duchovný vývoj ľudstva musí napredovať. Prinajmenšom je očividné, že to, čo ľuďom stačilo kedysi prijímať prostou, detskou vierou, dnes potrebuje omnoho rozsiahlejšie a logicky prijateľné vysvetlenia. Kto dnes tvrdí, že svet už ďalšie, nové duchovné poznanie nepotrebuje, zatvára oči pred realitou.

Nikdy nemali ľudia k náboženstvu tak málo dôvery ako dnes, nikdy sa spoločnosť nevzdialila od morálnych a mravných hodnôt tak, ako dnes. Na druhej strane ľudia už stále častejšie požadujú – aj v oblasti duchovna a náboženstva, hlboký vnútorný zážitok, nestačia im len tradičné výklady. Táto túžba, spojená s citovou vyprahnutosťou a zlými sociálnymi väzbami, môže viesť aj k premršteným snahám o „zmenu vedomia“, ktorá sa nezastaví ani pred použitím drog, či podľahnutím vplyvu „láskyplného gurua“, ktorý má po ruke čarovný prútik na prekonanie duchovných problémov.

Vo všeobecnosti však platí, že sme svedkami morálneho úpadku, horlivo podporovaného konzumným životným štýlom. Týmto materiálnym opojením sa však ľudstvo stále viac vzďaľuje od slobody ducha. To nie je len abstraktná filozofická výčitka, ale dôsledkom toho je rozsiahle zničenie prírody, medziľudských vzťahov a chaos v spoločnosti, ktorá sa rúti v konkurenčnej honbe za ziskom do záhuby.

Samozrejme, aj v duchovnej oblasti sú dôvody na opatrnosť v prijímaní nových poznatkov. Náš svet je plný samozvaných prorokov, ktorí prijímajú posolstvá „od duchovných vodcov“, a jasnovidných médií, ktoré rozprávajú o svojich proroctvách a zvestovaniach v skupine vlastných obdivovateľov, alebo aj pre pobavenie divákov v televíznych talkshows. Radi tiež prorokujú blaho tým, ktorí na nich uveria a grupujú neuvažujúcich prívržencov okolo seba.

Známe sú aj výsledky závislosti na sektách: vnútorne nepevní ľudia, ktorí sa v dôsledku závislosti na rôznych rituáloch a vedúcich osobnostiach vzdialia od reality a udržiavajú kontakt len s rovnako zmýšľajúcimi. Tak vznikajú poľutovaniahodné osobnosti, ktorá upadajú – sami o tom nevediac – duchovne i materiálne. Skepsa proti všetkým „zvestovaniam“ je preto úplne pochopiteľná. No bolo by nemiestne preto vyliať z vane spolu s vodou aj dieťa a už vopred odsúdiť všetko, čo nás chce priviesť na iné cesty poznania.

Existuje veľmi jednoduchá cesta, aby sme oddelili plevy od zrna.

DUCHOVNÉ POZNANIE

Prvým predpokladom správnosti nejakého duchovného poznania je to, že nikdy nepožaduje slepú vieru, ani neponúka „jednoduché“ a krátkodobé riešenia duchovných i pozemských problémov. Naše problémy sme si totiž spôsobili počas dlhých stáročí ako ľudstvo i ako jednotlivci sami, a nie je preto logické veriť v ľahkú nápravu nášho okolia nejakým „zázrakom“, ktoré by pre naše potešenie urobil Stvoriteľ.

Pravé poznanie sa preto musí opierať o ľahko pochopiteľné a logické skutočnosti. Duchovné deje, ktorým máme uveriť, musia mať rovnako logické objasnenie, ako tie pozemské, ktoré dokážeme vysvetliť zákonmi fyziky.

A je ešte jeden dôležitý skúšobný kameň, pomocou ktorého možno merať prínos všetkých duchovných snažení: Ak ktokoľvek tvrdí, že samotný náboženský, či duchovný rituál urobí z niekoho lepšieho, či hodnotnejšieho človeka bez toho, aby sa NAJPRV zmenili jeho skutočné životné hodnoty a postoje, katastrofálne sa mýli. Hodnota človeka sa nedá merať počtom absolvovaných náboženských sedení, ani skvelým ovládaním vierouky. A nikto nemá právo toto od druhých ľudí vyžadovať. Pravá duchovnosť sa vždy musí prejaviť v praktickom živote. Presne, ako to už kedysi požadoval Ježiš z Nazaretu: „Podľa skutkov Vás majú poznať...“

Duchovná sila totiž prúdi len k tomu, kto je schopný odložiť vlastné sebecké priania bokom a prebudí sa v ňom úprimná túžba slúžiť. Tak sa dokáže „naladiť“ na vlnovú dĺžku lásky – lásky k Bohu i k jeho tvorom. Potom si k nemu táto vyššia duchovná sila nájde cestu.

CESTA GRÁLU – CESTA SLUŽBY

Už v najstarších legendách sa pojem Grálu spája so službou. Nie s otrockým slúžením slepo prijímanej autorite, ale s použitím vlastných najlepších schopností a síl pre službu celku.

Rytieri Grálu smú silu Grálu prijímať, ale musia ju aj odovzdávať ďalej, pre požehnanie a posilnenie stvorenia. Aby toho boli schopní, musia sa snažiť zostať vnútorne čistí. A to je požiadavka, ktorá je aktuálna vo všetkých dobách, pre všetkých „duchovne hľadajúcich“. Vnútorná čistota neznamená to isté, čo utiahnutosť alebo vyhýbanie sa požiadavkám tohto pozemského sveta. Znamená schopnosť odolávať jeho „zvodom“, teda putám, ktoré si človek dobrovoľne nasadí, aby pre vidinu osobného prospechu obetoval všetko ostatné. V návale svojich „povinností“ aj svoju schopnosť cítenia, teda to hlavné, čo ho duchovne pozdvihuje.

Podľa Posolstva Grálu od Abd-ru-shina je človek jediným tvorom tu na zemi, ktorý je „magnetickou príťažlivosťou“ svojho ducha schopný prijímať „neutrálnu Božiu silu“ a sprostredkúvať ju ostatným tvorom. V tejto úlohe však zlyhal, podobne ako Amfortas z Wagnerovej opery, ktorý už „neodhaľuje Grál“. Všetko vo stvorení, na čo má vplyv ľudské – duchovné i pozemské pôsobenie, bolo následkom falošného chcenia pokrivené. Nápravu prináša vznešená sila z Grálu, prinesená prostredníctvom Parsifala. Tak sa napĺňa starobylé zasľúbenie dané ľudstvu, ktoré bolo inšpiráciou pre mnohé legendy.

Posvätná kopija, ktorú zneužíva Klingsor na ohrozovanie rytierov Grálu, je tiež ľahko zrozumiteľným symbolom. Ľudstvu bola zasadená hlboká rana zneužitím poznania a moci - obrátením sa k materiálnemu. Duchovné schopnosti zakrpateli a Klingsor dnes slávi svoj triumf. Jeho iluzórna ríša je na vrchole svojej moci. Kráľ Grálu sa však ujal svojej úlohy, Klingsorova ríša sa pomaly rozpadáva a rytieri opäť môžu pristúpiť k vznešenej slávnosti. Aj pozemskí ľudia môžu dosiahnuť skutočné požehnanie z Grálu. Predpokladom je, aby sa stali „vediacimi“ pomocou duchovného poznania a prejavili svoju túžbu slúžiť Stvoriteľovi činom.

Ostáva len dúfať, že ľudstvo pre seba opäť objaví hodnotu duchovného poznania, spojeného s pojmami, ako je Svätý Grál.

 

E. Schmitt, E. Jansen-Runge,W. Huemer, M. Schulze, R. Levický

(celý článok, SVET GRÁLU 6/2005)

  Vytlačiť článok     Poslať odkaz mailom   Zdieľaj článok

Rýchle hľadanie

Kliknite na...

Svet Grálu TV na Youtube

Časopis Svet Grálu
na Facebooku

Kalendár podujatí

Prednášky pre verejnosť
Ponuka podujatí organizovaných 
Neziskovou org. Svet Grálu
a  Nadáciou Posolstva Grálu
v roku 2017
   novinka!

Knižná ponuka

Abd-ru-shin
Vo svetle Pravdy

Posolstvo Grálu


Tu v predaji

--- A K C I A ---

Kolekcia štyroch DVD!
17,80 € (536,24 Sk)

Pri kúpe celej DVD edície
získate štyri DVD za výhodnú cenu.

Akciová ponuka DVD obsahuje:
DVD Smrť a druhý breh
DVD Strach a depresia
DVD Umrieť dôstojne
DVD Osud a reinkarnácia

Audio