JASNOVIDECTVO:   JASNOVIDNOSŤ PRÍRODY

V minulom čísle sme sa venovali fenoménu jasnovidectva. Snažili sme sa ukázať, že jasnovidectvo skutočne existuje a že možnosť vidieť obrazy neviditeľného sveta má svoje miesto v prirodzenom usporiadaní sveta okolo nás. Práve prirodzenosť však tiež ohraničuje možnosti jasnovidnosti na najbližšie okolie človeka. Teda na okolie, ktoré je síce ostatným ľuďom neviditeľné, ale ktoré zodpovedá povahe, stupňu zrelosti a vnútornému stavu človeka. Obrazy jasnovidca teda vôbec nepochádzajú z božských a múdrych výšin, ale z jeho ľudského okolia, príbuzného a rovnorodého jeho stavu. Jasnovidné odkazy sa teda majú skúmať s rovnakou obozretnosťou ako novinové články. Môžu medzi nimi byť odkazy múdrych priateľských pomocníkov, ale aj zavádzajúce omyly.

Začiatkom minulého storočia liečil v USA psychiater Dr. Carl Wickland veľmi pozoruhodným spôsobom ťažké prípady posadnutosti.

Posadnutosť je stav, keď telo žijúceho pacienta obsadí duša zomrelého človeka, takže má teraz súčasne dvoch pánov: právoplatného pôvodného majiteľa a cudzieho nepozvaného hosťa. Taký človek sa potom správa divo a zmätene, pretože sa v ňom o vládu „hádajú“ dve osobnosti, alebo jedná protichodnými spôsobmi: raz je celkom rozumný a mierny, inokedy je nepríjemný, agresívny, niekedy pácha trestné činy, nad ktorými je potom v rozpakoch a ľutuje ich. Posadnutí ľudia zažívajú spočiatku stavy rozorvanosti a zmätku, v ťažších prípadoch končievajú na psychiatrických klinikách, alebo spáchajú samovraždu. O vyháňaní zlých duchov z tela hovorí aj Biblia.

K posadnutosti dôjde len tam, kde je duch žijúceho človeka pasívny, unavený, slabý alebo lenivý. Tak stratí jeho telo prirodzenú ochranu magnetickej aury a otvorí sa cudziemu vplyvu.

Dr. Wickland liečil posadnutých tak, že z nich elektrickým šokom vypudil cudzieho ducha, a ten sa po tom presídlil do jeho mediálnej manželky. Pani Wicklandová mala zrejme silné mediálne schopnosti: začala sa náhle správať ako iný človek, hovorila mužským hlasom, čudovala sa, že má na sebe ženské šaty, hovorila o cudzích miestach a udalostiach, ktoré si mohli prítomní neskôr overiť, a podobne. Takým spôsobom nadviazal Dr. Wickland s cudzím duchom kontakt, mohol sa ho vypytovať, kto je, a naopak mu vysvetliť, v akom stave sa nachádza a čo by mal ďalej robiť. Doteraz posadnutý pacient bol pritom zbavený cudzieho vplyvu, mohol byť prepustený z psychiatrickej liečebne a vrátiť sa do normálneho života.

(ukážka článku, SVET GRÁLU 11/2007)