Osobnosti 

   Herbert Vollmann                  

Okruhy tém

   Médiá - video - nové             
   Médiá - audio - nové            
   Svetonázor a náboženstvo  
   Zdravie a medicína              
   Veda a reč prírody               
   Výchova a vzdelanie            
   Umenie a kultúra                  
   Človek a svet                        
   Duch a duša                         
   Osud a reinkarnácia             
   Smrť a druhý breh                 
   Spoločnosť                            

 Centrum Sveta Grálu 

   Základné informácie             
   Kalendár podujatí                  
   Kde nás nájdete                    
   Fotogaléria                            

 Fórum 

   Prednášky                           
   Príspevky čitateľov              
   Rozšírená listáreň               
   Svet Grálu a médiá             
   Napíšte nám                         

 Servis 

   2 % z dane                            
   Impressum                           
   Kontakt na redakciu             
   Mapa stránok                       

  TÉMA:    Smrť a druhý breh

 
Zažil som smrť
Autor: Werner Huemer
Nikdy sa vážne nezaoberal možnosťou života po smrti. Najprv ho uchvátila skúsenosť, že sa nachádzal mimo svojho doterajšieho tela – a napriek tomu sám nejaké telo mal. Volal svoju ženu, nahlas a zreteľne – ona ho však nepočula. Volal na okolostojacich – nikto nereagoval, avšak on sám mohol všetkých prítomných živo sledovať v akomsi zvláštnom rozpoložení.


Cesta na onen svet

Ťažko dýchajúc ležal na smrteľnej posteli. Jeho telesné utrpenie silnelo a jeho myšlienky vytvárali jeden obraz za druhým, avšak stále pomalšími a bezmocnejšími ťahmi. Čo hýbalo jeho vnútrom, to sa už v tomto spánku, podobnému poblúzneniu, nemohlo prejaviť. Jeho vyčerpané telo bolo so životom už len nepatrne spojené.

Bola tu aj láska jeho ženy, jej citeľná blízkosť. Vnímal jej želanie zadržať ho pred odpútaním sa od tela. Až keď na chvíľku opustila izbu a jej hrejivé teplo sa mu javilo predsa o niečo vzdialenejšie, tu sa poddal. –

Teraz mu však bolo, akoby ním náhle prúdil rozpaľujúci život sám. Začala šialená jazda jeho doterajším pozemským životom, ktorá obsiahla všetky vrcholné i priepastné chvíle. Všetko, čo za tie roky zanechalo v jeho duši stopu, bolo naraz tu – vnímal to všetkými zmyslami celkom živo. Súčasne s tým všetkým bolo tiež bezpochyby jasné, čo bolo dobré a čo nie.

V ďalšom okamihu – nemohlo to trvať dlhšie než krátku chvíľku – počul, ako ho lekár vyhlásil za mŕtveho. Zároveň mu však bolo, akoby ho mocne ťahalo cez temný tunel. Skôr, než znovu dokázal rozoznať jemu známe okolie, všimol si hlboké, všetkým prenikajúce mrmlanie. Videl nemocničnú izbu, v ktorej strávil posledné chvíle, lekára, svoju trúchliacu ženu pri posteli a niektorých ďalších príbuzných, ktorí stáli bokom. Potom padol jeho pohľad … na vlastné telo! Áno, to čo tu pred sebou videl, nebolo ako v zrkadle, ale po prvý raz v celom trojrozmernom priestore, to bol … on sám?!

Volal na okolostojacich – nikto nereagoval, avšak on sám mohol všetkých prítomných živo sledovať v akomsi zvláštnom rozpoložení. Pripadalo mu, akoby poznal ich myšlienky ešte skôr, než ich vyslovili …

Prvé kroky v záhrobí

Autor diela „Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“, Abd-ru-shin uvádza, že človek je pri svojich prvých krokoch na onom svete ešte spojený so svojím pozemským telom – a síce tým a intenzívnejšie, čím silnejšie v pozemskom živote lipol na hmote. Po zážitku z blízkosti smrti môže nasledovať prebudenie, ktoré je sprevádzané neistotou... a tiež trpkým poznaním pravdy. Ako príklad opisuje Abd-ru-shin prebudenie človeka, ktorý neveril na pokračovanie života po smrti a teraz z onoho sveta spoluprežíva pohreb svojho pozemského tela:

„Pomaly sa prebúdza na známy hlas. Vidí telo, v ktorom chodieval po zemi, ležať uprostred kvetov. Chce preč, ale je mu nemožné odlúčiť sa od tohto tichého, chladného tela. Cíti zreteľne, ako je ešte s ním spojený. Ale v tom zaznie ten hlas, ktorý ho zobudil zo spánku. Je to jeho priateľ a rozpráva sa s niekým iným. Priniesli spolu veniec a zatiaľ, kým ho kladú, spolu sa rozprávajú. Inak nie je pri ňom nikto.

Teda priateľ! Rád by mu dal vedieť o sebe. I tomu druhému, ktorý s týmto priateľom bývali často jeho milými hosťami! Musí im povedať, že je v ňom predsa život, že ešte môže počuť, čo títo ľudia hovoria. Volá! Jeho priateľ sa však pokojne obráti k svojmu spoločníkovi a rozpráva ďalej. Avšak čo rozpráva, to zosnulého od ľaknutia zmrazí na celom tele. To je jeho priateľ? Tak o ňom teraz hovorí.

Zdesene načúva slovám týchto ľudí, s ktorými tak často popíjal, smial sa, ktorí mu len pochlebovali, keď sedávali pri jeho stole a využívali jeho pohostinnú domácnosť. Odišli, prichádzali zase iní. Ako len mohol teraz spoznávať ľudí! Tak nejedni, ktorých si vysoko vážil, vzbudzovali v ňom teraz odpor a hnev, a niektorému, ktorý si ho nikdy nevšimol, bol by vďačne stisol ruku! Ale oni ho vôbec nepočuli, ani necítili, napriek tomu, že zúril, kričal, aby im dokázal, že žije!

Vo veľkom sprievode odviezli potom telo k hrobke. Zosnulý sedel obkročmo na svojej rakve. Zatrpknutý a zúfalý mohol sa teraz už len smiať a smiať! Ale smiech čoskoro vystriedala najhlbšia skľúčenosť a prepadol ho pocit nesmiernej opustenosti. Unavil sa a zaspal.–“


Na prahu smrti je naše vedomie teda stále ešte do istej miery spojené so zanikajúcim fyzickým telom. Z vyšších „pozorovateľní“ prežívame udalosti hrubohmotného sveta, do ktorého už ale nemôžeme zasiahnuť. Môžeme sa cítiť akoby odkázaní sami na seba, a podnecovaní kráčať po nových cestách. Napriek tomu nie sme nikdy skutočne opustení, pretože všade vo stvorení – pokiaľ tomu nebráni náš vnútorný stav – môžeme prežívať pocit bezpečia. V zážitkoch opisujúcich blízkosť smrti sa preto často hovorí o „hrejivom svetle“, do ktorého sa umierajúci cíti byť zahalený a prežíva ho ako „živú lásku“. Aj osobné väzby k už zosnulým príbuzným na druhej strane sú nápomocné tým, že sú umierajúcemu oporou pri „narodení sa“ na onen svet.

Avšak prítomní príbuzní sú rozpoznaní nie snáď vďaka známemu vzhľadu z pôvodného života na Zemi. Prababička nestretáva svojho pravnuka v starobou zbrázdenej podobe zo svojich posledných pozemských rokov, ale vo svojom súčasnom duševnom odeve, ktorého vzhľad viditeľne odráža individualitu jej osobnosti.

V knihách a prednáškach o zážitkoch blízkych umieraniu sa často zdôrazňuje prítomnosť Svetla a Lásky. Podľa týchto správ by mal človek po odlúčení sa od tela prežívať len bezpečie v kruhu svojich príbuzných a žiť podobne ako napríklad svetlé bytosti a múdro sledovať zhora fyzický svet. Táto predstava bezpochyby utešuje, najmä ak ide o to, zmierniť dotyčnému strach zo smrti, alebo v prípade tragickej straty poskytuje pozostalým útechu. Naproti tomu nám musí byť jasné, že je to len čiastočný náhľad na skutočnosť.

Trvalé uvoľnenie sa od tela

Čo sa s nami stane, keď sa definitívne uvoľní spojenie s telom? Ako sa nám povodí po prechodnej fáze, v ktorej sme boli ešte čiastočne prepojení s týmto svetom?

Z Abd-ru-shinovho diela „Vo Svetle Pravdy“ vyplýva, že prostredie, v ktorom sa budeme nachádzať, bude zodpovedať nášmu vlastnému vnútornému svetu. Určujúce je duchovno-duševné naladenie človeka čiže súhrn všetkých jeho predností, slabostí, záľub, sklonov, cností a závislostí, ktoré počas pozemského bytia ovplyvňujú aj jeho vôľu a myšlienky. Tie sa v záhrobnom svete sformujú a vytvoria tam to, čo tu opisujeme ako vlastný vnútorný svet. Inými slovami: duchovnou silou si tvoríme vlastný záhrobný svet – rovnako, ako formujeme životný priestor tohto sveta podľa svojich želaní a potrieb. Smrťou sa síce oslobodíme od hrubohmotného okolia, nie však od jemnohmotného. Zostávame naďalej spojení so všetkými myšlienkovými výtvormi a dielami, ktoré vznikli silou nášho chcenia. Počas života na Zemi nás sprevádzajú iba ako akési „pozadie zážitku“, ktoré v dennom vedomí vnímame iba periférne, pretože ho prebíjajú dominantné zmyslové vnemy. Po prechode na onen svet sa však táto „periféria“ stáva ústredným bodom prežívania. Vnímame ju rovnako, ako teraz vnímame vonkajší svet – stáva sa pre nás počuteľnou, hmatateľnou, viditeľnou. Možno dokonca povedať: Každý človek si vytvára nebo alebo peklo sám – prostredníctvom citov a myšlienok, ktoré v sebe prechováva už počas života na Zemi. –


Súvisiace články:
Smrť a druhý breh
 
(viac vo Svete Grálu č.22/2009

Napíšte nám  svoje osobné skúsenosti a stretnutia s neviditeľnými javmi

  Vytlačiť článok     Poslať odkaz mailom   Zdieľaj článok

Rýchle hľadanie

Kliknite na...

Svet Grálu TV na Youtube

Časopis Svet Grálu
na Facebooku

Kalendár podujatí

Prednášky pre verejnosť
Ponuka podujatí organizovaných 
Neziskovou org. Svet Grálu
a  Nadáciou Posolstva Grálu
v roku 2017
   novinka!

Editoriál

Vážení čitatelia!
V živote sme neočakávane posta- vení pred otázky, ktoré nás, zdá sa, zastihnú vždy nepripravených. Sme postavení pred riešenie ne- predpokladaných, a často aj neže- laných situácií.
Mám známu, ktorá ako sedemnásť- ročná mala autonehodu. Zrazil ju motocykel. Pre dospievajúce dievča to bol šok, s ktorým sa dlho nevedela vysporiadať. Vyvstali otázky. Prečo ja?       Viac...

Knižná ponuka

Abd-ru-shin
Vo svetle Pravdy

Posolstvo Grálu


Tu v predaji

--- A K C I A ---

Kolekcia štyroch DVD!
17,80 € (536,24 Sk)

Pri kúpe celej DVD edície
získate štyri DVD za výhodnú cenu.

Akciová ponuka DVD obsahuje:
DVD Smrť a druhý breh
DVD Strach a depresia
DVD Umrieť dôstojne
DVD Osud a reinkarnácia