Podnetom pre toto rozprávanie bola jednoduchá otázka dospievajúceho chlapca. Mnohí z nás dnes nemajú príliš veľa času na otázky. Žijeme v rýchlej dobe, ktorú si sami vytvárame. Hovorí sa, že čas letí, alebo že sa dokonca stále viac zrýchľuje a my jednoducho nemáme čas sa zaoberať jednoduchými otázkami, pričom odpovede na tieto otázky sú nám často podsúvané formou hotových názorov.

Stačí, keď si zapneme televíziu alebo prelistujeme noviny.  Zaplaví nás množstvo rôznorodých informácií, často veľmi negatívnych, rozporuplných a my si na ne postupne zvykáme.  Sú súčasťou každodenných správ, časom sa voči ním obrníme a stávame sa voči nim odolnými.  Dnes nás už skoro nič neprekvapí…

Možno si už ani neuvedomujeme, ako správy, ktoré v minulosti vyvolávali pohoršenie, zdesenie, dnes na nás až tak hlboko nepôsobia. Alebo ak aj áno, tak len na krátku dobu..

Tento zvyk, odolnosť, však môžu v našich srdciach spôsobovať otupenosť, povrchnosť.

A ja mám dojem, že vplyvom tejto povrchnosti sme stratili schopnosť pýtať sa a hľadať odpovede na základné otázky nášho bytia. To jednoduché prečo a ako?

To, že sme to stratili si často neuvedomujeme, lebo to prichádza postupne a je to niečo,  …bez čoho sa dá žiť. Keď človek stratí niečo, čo je pre neho dôležité, napr. kľúče od auta alebo bytu, tak ich hľadá dovtedy, kým ich nenájde.    Ale keď stratíme niečo, čo nie je viazané na nejakú osobu alebo hmotnú vec, tak si to veľakrát ani neuvedomujeme.

Môžu to byť určité schopnosti alebo zručnosti. Hľadať, však znamená vyvinúť úsilie.

Tá jednoduchá otázka, ktorá dala podnet na toto rozprávanie, vo mne vyvstala keď som mal asi 11-12 rokov. Pamätám si, ako mi raz cestou zo školy napadla taká zvláštna otázka:

………Čo sa stane keď zomrieme, čo potom nasleduje?