Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Aký význam má “spätné ohliadnutie” na konci života?

Otázka:
Na jednom seminári som sa dozvedel o zvláštnom význame spätného ohliadnutia za prežitým životom na jeho konci. Údajne, až pri tomto spätnom ohliadnutí, sa do duše dôkladne vryjú všetky skúsenosti z prežitého pozemského života a duša tak dostane základ pre svoj ďalší život. Ak niekto tento koncentrovaný „proces vrývania“ naruší, napríklad bedákajúci príbuzní, môže sa potom stať prežitý život neužitočným a pre dušu bezcenným. Nie je ale nespravodlivé, aby mnoho rokov pozemského života záviselo nakoniec na takom krátkom časovom úseku?             

Odpoveď:

Je pravda, že spätné ohliadnutie za prežitým životom má v procese umierania zvláštny význam a v istom zmysle nám ešte raz v koncentrovanej miere vnáša do vedomia „esenciu“ prežitého života. Nie je bez dôvodu, že väčšina ľudí pri spomienke na skúsenosti blízkej smrti rozpráva o tomto zvláštnom zážitku, pri ktorom si ešte raz uvedomí všetky vnútorne precítené zážitky a dokonca aj zážitky ležiace ďaleko späť v detstve.

Pre proces uvoľnenia duše od tela je tiež veľmi dôležitý pokoj okolo úmrtného lôžka; ten uľahči umierajúcemu odchod z pozemského sveta. Avšak čo sa týka „procesu vrývania“ do duše, k tomu nedochádza len pri spätnom ohliadnutí za prežitým životom, ale už oveľa skôr, a to bezprostredne pri prežívaní samom. To si môže každý človek veľmi ľahko overiť, pretože my všetci zažívame predsa stále znova, že určité zážitky môžu zmeniť celú našu osobnosť – nielen myšlienkový svet, ale aj naše vnútorné správanie a postoje. 

Ďalšie články témy “Smrť a druhý svet”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Vyvracia výskum mozgu život po smrti?

Otázka:
V ľudovom podaní sa hovorí, že spánok je “malým bratom smrti“. To sa mi zdalo byť logické –  smrťou sa preruší spojenie medzi telom a dušou, spánkom sa len uvoľní; snívame, pretože sa naša duša prechádza po pláňach onoho sveta. Teraz som sa však dozvedel o výsledkoch výskumu mozgu, ktoré život na onom svete spochybňujú. Podľa nich sú všetky naše snové zážitky spôsobené vysokou nočnou aktivitou mozgu. Keďže nervové bunky vydávajú impulzy a vytvárajú nové prepojenia, vznikajú obrazy a zvuky, ktoré vnímame ako sen. Pomocou látky dimetyltryptamín (DMT) sa okrem toho podarilo umelo reprodukovať zážitky blízkej smrti vrátane vízii onoho sveta. Telo údajne túto látku vo zvýšenej miere vylučuje práve pred smrťou. Nevyvracajú výsledky týchto výskumov život po smrti?

Odpoveď:

Nie, ale môžeme ich považovať za pohnútku k tomu, aby sme sa výsledkami moderného výskumu mozgu zaoberali trochu podrobnejšie, pretože i týmto spôsobom sa môžeme dozvedieť viac o svojom ľudskom bytí.

Vedci dokážu pomocou zobrazovacích metód stále presnejšie sledovať, čo sa deje v mozgu počas spánku. Dnes vieme, že sa každú noc striedajú tzv. fázy REM (Rapid Eye Movements, rýchle pohyby očí za zatvorenými viečkami) a fázy bez REM. Približne každých 90 minút začína nová fáza REM. V prvej polovici noci prevláda hlboký spánok, neskôr spánok REM, ktorý tvorí asi jednu pätinu celkovej doby spánku. Fázy REM sú považované za veľmi bohaté na sny a počas týchto fáz je možné tiež registrovať intenzívnu činnosť mozgu. Výskumy ukázali, že spánok REM je pre mnoho živočíchov (nielen pre ľudí, ale aj pre ostatné cicavce a vtáky) veľmi dôležitý. Zdá sa, že je bezpodmienečne nutný pre mnoho vývojových procesov, pretože počas neho sú aktivované nervové spojenia, ktoré by inak zakrpateli. Napríklad dojčatá trávia asi osem hodín denne v spánku REM.

Čo sa týka ľudského vedomia, z takýchto poznatkov výskumu mozgu nemožno vyvodzovať žiadne zásadne nové závery. Pretože nech sa už týmto spôsobom pozoruje čokoľvek, vždy ide len o aktivitu neurónov v určitých oblastiach mozgu. To samozrejme vôbec nič nehovorí o vzniku vedomia, ani o našom duchovno-duševnom prežívaní.

Z celostného pohľadu nevzniká vedomie v mozgu, ale ide o duchovno-duševnú schopnosť. Duša sa ako nositeľ vedomia iba spája s hmotným telom. V noci sa spojenie duchovného vedomia s telom uvoľňuje a denné vedomie sa vypína. Telesné funkcie ku ktorým patrí aj funkcia mozgu bežia v noci v „automatickom režime“, teda bez vplyvu nášho vedomia. Tieto fázy, v ktorých vedomie zostáva doslova mimo, sa zdajú byť pre telesný vývoj také dôležité preto, lebo ide obrazne povedané o „synchronizáciu“ menej pohyblivej telesnej roviny s vedomými zážitkami v rýchlejšej duševnej rovine. V mozgu sa spracovávajú dojmy, triedi sa a vyhodnocuje obsah pamäte atď. Preto sa nám problém zdá byť jasnejší, prehľadnejší, riešiteľnejší po tom, ako sme ho nechali uležať v spánku. A tieto spracovávacie procesy bezpochyby tiež často vstupujú do našich snových zážitkov.

Sledované mozgové aktivity však nevypovedajú nič o tom, čo vedomá duša počas noci prežíva. Môžeme sa domnievať, že fázy REM (okrem už spomínaných procesov spracovania) odrážajú aj naše duchovno-duševné aktivity, že teda hmotné telo rýchlymi pohybmi očí, ako v závetrí sleduje niečo, čo duša prežíva na onom svete.

Preto by sme mozog mali zásadne chápať ako prijímací nástroj. Sledované mozgové prúdy nie sú „vysielače“, ktoré tvoria vedomie, ale prejavy prijímania a spracovávania signálov, ktoré na jednej strane pochádzajú z tela a na druhej strane tiež z vedomého, duchovno-duševného, vnútorného sveta.

Vôbec by nás pritom nemalo prekvapiť, že určité zážitky, ktoré sa podobajú skúsenostiam blízkej smrti, možno umelo vyvolať špeciálnymi látkami, pretože vnútorné, duševné prežívanie je vždy úzko vzájomne previazané s telesným stavom. Telesné procesy môžu meniť vedomé vnímanie rovnako, ako majú duchovno-duševné procesy vplyv na telesné zdravie.

Kým je duša spojená s telom, je jej schopnosť prežívania a pamätania zviazaná s činnosťou mozgu. Preto sa hovorí o dennom vedomí – na rozdiel od spánku, pri ktorom mozgové funkcie slúžiace dennému vedomiu pracujú „v úspornom režime“. Denné vedomie je manipulovateľné napríklad chirurgickými zákrokmi na mozgu, hypnózou, drogami alebo aj určitými liekmi. Z toho by sa však nemalo vyvodzovať, že mozog vedomie vytvára, mozog je a zostáva sprostredkovateľom.

Veda sa po dlhú dobu pokúšala vysvetliť existenciu skúseností blízkych smrti špeciálnymi chemickými reakciami, skratmi v mozgu alebo nedostatkom kyslíka v mozgu. Tieto teórie museli byť neskôr  zanechané, pretože ďalšie lekárske štúdie preukázali, že typické skúsenosti blízke smrti sa objavujú aj u pacientov, ktorých mozgové funkcie úplne skolabovali.

Holandský kardiológ Dr. Pim van Lommel, uskutočnil už v rokoch 1988 až 1992 rozsiahlu štúdiu zážitkov blízkych smrti (NDE – Near Death Experience) v kontrolovaných podmienkach. Preskúmal celkom 344 pacientov, ktorí už boli klinicky mŕtvi, ale podarilo sa ich znovu oživiť. Išlo teda o ľudí, ktorých srdce nefungovalo v priemere asi dve minúty a u ktorých preto nebola už registrovaná ani žiadna aktivita mozgu.

Ak dôjde k zástave srdca, človek upadne v priebehu niekoľkých sekúnd do bezvedomia; po 6,5 sekundách ukazuje elektroencefalograf symptómy nedostatku kyslíka v mozgu; po asi 10 až 20 sekundách potom ukazuje EEG nulovú čiaru, teda úplný výpadok všetkej elektrickej aktivity v mozgovej kôre.

Aj títo pacienti však napriek úplnému výpadku funkcií svojho mozgu popisovali stav rozšíreného, ​​jasného vedomia, typický pre NDE.

Dr. Pim van Lommel prišiel na základe tejto a ďalších štúdií k jednoznačnému záveru: ľudské vedomie nemôže byť zviazané s mozgom a telom!

Skúsenosti blízkej smrti nie sú teda dôsledkom poruchy mozgu. Z môjho pohľadu opisujú naše prvé kroky do onoho sveta, v ktorom vedome žijeme ďalej bez hmotného tela.

Ďalšie články témy “Smrť a druhý svet”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Sú zážitky blízkej smrti “skutočné”?

Otázka:

Stále častejšie počúvame od niektorých ľudí o zážitkoch blízkej smrti. Opisujú všetci rovnaké zážitky? A sú tie zážitky pravé? Naozaj je to život po smrti?

Odpoveď:

Ľudia, ktorí sa ocitli v bezprostrednej blízkosti smrti opisujú udalosti, ktoré sa vo všeobecnosti zhodujú. To vedie k záveru, že naše vedomie môže existovať aj mimo tela, a preto je možný vedomý život aj po smrti.

V rôznych vedeckých štúdiách sa zistilo, že k takýmto zážitkom blízkej smrti (NDE – Near Death Experience) dochádza veľmi často; len v Nemecku by podľa odhadov mohli žiť viac ako 3 milióny ľudí so zážitkami tohto druhu. Medzi ďalšie poznatky patrí tiež to, že všetci dotknutí, dokonca aj deti, opisujú podobné skutočnosti a že tieto zážitky sú navyše ešte aj v súlade s náboženskými tradíciami starých kultúr. Rovnaké NDE sa teda očividne vyskytujú nezávisle od kultúry, náboženstva alebo vzdelania.

Ľudia, ktorí prežili NDE súhlasne rozprávajú, že najprv boli premožení neopísateľným zážitkom. Zaplavil ich pocit mieru a pokoja, zmizli telesné bolesti alebo dokonca telesné postihnutie. Ľudia v pozemskom živote slepí, farboslepí alebo hluchí, mohli znova vidieť a počuť. Bremeno chorého tela odpadlo, mnohí sa videli mimo svojej telesnej schránky a sledovali zhora, ako ich telo oživujú alebo operujú. Potom sa ocitli v tmavom priestore alebo tuneli, na konci ktorého uvideli svetlo, ku ktorému sa cítili veľmi priťahovaní. Nakoniec sa pred nimi otvoril divu plný, nadpozemský svet v prekrásnych farbách, vyzdobený krásnymi kvetmi a znejúcou nádhernou hudbou. Tu sa stretli so zosnulými príbuznými alebo priateľmi a so žiariacim svetlom javiacim sa ako bezvýhradná láska. Uvedomovali si hlbšie, obsiahlejšie poznanie a rozšírené vedomie spolu s panoramatickým spätným pohľadom na uplynulý život. Počas neho znova, v jedinom okamihu prežili ešte raz svoj celý pozemský život od narodenia a s vedomím všetkých dobrých a zlých rozhodnutí, všetkých využitých príležitostí a všetkých opomenutí. Po tejto retrospektíve často nasledovala predpoveď budúceho diania, pri ktorej bolo dovolené nahliadnuť do časti budúceho života. Nakoniec si uvedomili jasnú hranicu a vedeli, že sa budú môcť vrátiť späť do pozemského tela len vtedy, pokiaľ túto hranicu neprekročia. Potom nasledoval vedomý návrat do vlastného pozemského tela, často spojený s bolesťou a sklamaním, že musia svet na druhej strane zase opustiť…

Podľa toho, či zážitok obsahoval viac alebo menej týchto jednotlivostí, výskumníci hovoria o „hlbokých“, či „komplexných“ NDE alebo o menej hlbokých. Teda, nie každý človek mal všetky tieto zážitky a nie každý vnímal blízkosť smrti rovnako. V niektorých zriedkavo sa vyskytujúcich prípadoch ľudia napríklad cítili, že sú v tmavom tuneli uzavretí, nepodarilo sa im dosiahnuť svetlo a svoje NDE opísali ako „pekelný zážitok“. Iní zase boli hlboko pohnutí bolestným poznaním mnohých, lenivosťou alebo nedbalosťou premárnených príležitostí.

Pre všetkých týchto ľudí je však spoločné, že zážitky z prahu onoho sveta ďalekosiahle a trvalo zmenili ich životy. Vedecké štúdie ukázali, že takmer všetci stratili po NDE strach zo smrti a sú presvedčení o živote po nej. A nielen to: od tohto okamihu má pre nich spiritualita a religiozita veľký zmysel, zatiaľ čo organizované formy náboženstva, teda príslušnosť k cirkvi alebo spoločenstvu veriacich, výrazne stráca na hodnote.

Po zážitku rozšíreného vedomia v dôsledku blízkosti smrti, sa spravidla objavuje aj nejaká forma trvalo zosilneného vyciťovania a senzibility. Tá môže siahať od prostého zlepšenia intuície a spomienok na sny, až po videnie aury a iné formy jasnovidnosti. U niektorých ľudí sa dokonca objavili aj liečiteľské schopnosti.

Dnes už niet pochýb o tom, že NDE sú „skutočné”, že sú to získané životné skúsenosti veľkého počtu ľudí na prahu smrti. Nejde teda len o nejaké ľubovoľné, vymyslené skutočnosti.

Skúsenosti blízkej smrti patria k procesu umierania. Ukazujú, že ľudské vedomie existuje naďalej aj mimo telesnej schránky a predstavujú prvý výhľad na život na onom svete, aj keď nie všetci thanatológovia zdieľajú tak ďalekosiahlu interpretáciu NDE.

Ďalšie články témy “Smrť a druhý svet”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Existuje vedomie po smrti?

Otázka:

Mám veľký strach zo smrti a zo straty vlastného vedomia po smrti. Nemám žiadne spomienky na predchádzajúce životy, a tak si ani neviem predstaviť, že by som sa mal znova narodiť v inom tele. Môže sa človek o tom všetkom skutočne niečo dozvedieť alebo si svojou vierou v život po živote, či vierou v prevteľovanie, iba niečo nahovárame?

Odpoveď:

Strach zo smrti je veľmi rozšírený, pretože v našej spoločnosti je táto téma väčšinou tabu a kto o nej premýšľa, zostáva so svojimi myšlienkami sám. Naviac, materialistický svetonázor, ktorý v súčasnosti prevažuje, strach ďalej zväčšuje. Pokiaľ ľudia veria, že človek je len telo, teda súhrn kože, svalov, kostí, orgánov a mozgových buniek, je samozrejme otázka, čo z neho, teda z človeka vlastne môže zostať, keď sa po smrti predsa všetko rozpadá.

Domnienka, že človek je len telo, však pri bližšom posudzovaní nemá žiadny reálny podklad. Túto predstavu vyvracia už len skutočnosť, že máme „vnútorný svet“ alebo „vnútorný život“. Teda, že napríklad dokážeme milovať alebo vnímať krásu. Všetko typicky ľudské je nemateriálnej povahy. Pomyslite napríklad len na svoju schopnosť spoznávať a uvedomovať si. Vaše vedomie, Vaše „ja“ sa predsa nemení s obnovovaním telesných buniek. Ani nestarne, ale prechádza procesom zrenia a vývoja na základe vlastných životných skúseností. V procese dozrievania vedomia spočíva aj zmysel nášho života, a tento proces smrťou tela nekončí.

Vami nastolená otázka spomienok súvisiacich s reinkarnáciou má viacero aspektov. Na jednej strane je potrebné rozlišovať medzi „pamäťou“ (= viac alebo menej rozvinutý register, skladisko v mozgu) a „spomienkou“ (= duševná skúsenosť, ktorú možno za denného vedomia vyvolať z pamäte). Strata pamäte ešte neznamená stratu spomienok, a už vôbec nie stratu vedomia. Schopnosť uchovať spomienky je duchovno – duševnou vlastnosťou a ako taká nemá nič spoločné s telesným mozgom. Nemateriálna duša – a s ňou aj vedomie – existuje po telesnej smrti ďalej.

Viera v život po smrti sa teda môže stať pevným presvedčením, ak sa človek zahĺbi do tejto problematiky a spojí si ju s vlastnými zážitkami a skúsenosťami. Preto by bolo prínosné, keby sa téma smrti už prestala tabuizovať. Potom by možno v našej spoločnosti získali na váhe aj tie mnohé svedectvá o zážitkoch z onoho sveta, ktoré sú už po desaťročia zaznamenávané v rámci výskumu umierania, a tiež príbehy ľudí, ktorí si predsa len na svoj minulý život vedome spomínajú.

Ďalšie články témy “Smrť a druhý svet”