Ľudia majúci otvorenú myseľ a čulého ducha, si neraz vo svojom živote všimnú indíciu, ktorej význam sa vyjasní až v priebehu rokov, a to často veľmi zaujímavým spôsobom. Už detský vek poskytuje mnoho takýchto príležitostí. Či už je to prostredie, v ktorom sa pohybujeme, udalosti, akých sa zúčastňujeme alebo aj samotné osoby, s ktorými prichádzame do styku.

Tak aj nejeden predmet či nápis, s ktorým sa stretne dieťa vo veku, kedy sa ešte len učí čítať, chce symbolickou rečou „prehovoriť“ k nášmu duchu a sprostredkovať mu niečo dôležité. Dieťa si nedokáže hneď uvedomiť, že ak malo problém prečítať správne nápis na obraze visiacom na stene  (lebo ani zľava doprava, ani sprava doľava mu to slovo ešte nedávalo zmysel a tak až starí rodičia mu museli povedať, že ten nápis nie je MOLPID, ale DIPLOM), že už táto okolnosť ho chcela upozorniť na jednu dôležitú vec. Totiž, že slová sa niekedy dajú prečítať aj od konca. Ako napríklad aj tajuplný nápis ROH v rohu odborárskej zástavy, ktorú jeho starý otec často držal rozvinutú nad hrobom zosnulého pri pohrebných ceremóniách.

Museli uplynúť dlhé desaťročia… Dieťa vyrástlo, stalo sa zrelým mužom a až vtedy to pochopilo. Ten nápis sa vyslovoval: „eroha“. Pri vyslovení od konca, by to znelo „a hore“! Akoby príkaz pre zosnulú dušu, ktorej pozemské telo sa vkladalo do hrobu, že ona, to živé ľudské jadro v nás, má už teraz, v tejto chvíli, usilovať nahor.

Bola to všetko len náhoda?

Podobne kniha, v ktorej je vysvetlené jasnou rečou všetko podstatné, čo by človek pre svoj duchovný vzostup mal vedieť už tu na zemi. Keď sa mi dostala do rúk, neuvedomil som si, že indícia o jej existencii už bola vyslovená, a to len niekoľko mesiacov pred jej objavením. Ešteže mám dobrú pamäť a že som si opäť po rokoch spomenul na manželkin výrok: „Musí byť predsa nejaká kniha, v ktorej je všetko jasne vysvetlené!“

Nie dlho po tomto výroku vstúpila do našich životov kniha „Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“, ktorá výraznou mierou zasiahla do hĺbky duše každého z nás. Odvtedy už nič nepokladáme za dielo náhody.

Otázka rozdielu medzi duchom a rozumom nie je v súčasnosti u ľudí hľadajúcich zmysel života až tak častou témou. No práve uvedomenie si tohto rozdielu sa má stať konkrétnym poznaním, ktoré môžeme zužitkovať a ktoré nám môže pomôcť.

Pod pojmom „duch, duchovné“ sa dnes označuje všeličo: od strašidla v opustenom dome, cez osamelý život v Himalájach až po zvláštne zamieňanie si ducha za intelekt. Pre mňa osobne, duchovné znamená hlboko ľudské. To, čo v našom vnútri žije, cíti, čo sa pýta, čo hľadá opravdivé naplnenie a čo sa nenechá oklamať vonkajšími potešeniami.

Duch túži po poznaní. A v konečnom dôsledku preto vlastnými cestami hľadá odpovede na najzákladnejšie otázky ľudského bytia: kto sme, odkiaľ prichádzame a kam kráčame?

A kým nenájdeme odpovede na tieto otázky, alebo aspoň usmernenia, často pociťujeme vnútorný nepokoj, tlak, ktorý nás nabáda k hľadaniu a nájdeniu toho podstatného. Veď každý človek sa musí snažiť porozumieť tomu, čo sa deje v jeho vlastnom vnútri. Inak tlak nepoľaví; bude iba silnieť.

Spomínam si, ako som tomuto tlaku a bolesti dlho nerozumel. Vedel som len, že mi chýba niečo nesmierne dôležité. Cítil som túžbu po niečom, čo som nevedel ani dosť dobre pomenovať. Svet takzvanej materiálnej reality mi nevedel poskytnúť to, čo som hľadal, čo bolo pre mňa tým najdôležitejším. Ponúkal proste príliš málo. Navyše bolo veľmi ťažké porozumieť nielen vonkajším dejom, ale hlavne tým vo vlastnom vnútri.

Zreteľne som vnímal dôsledky, ale nespoznával som v nich nijaké zákonitosti, príčinu.

Pritom je povzbudivé vedieť, že tie isté zákonitosti, ktoré – ako prírodné zákony – riadia prírodu, navlas rovnakým spôsobom „pracujú“ aj v našom vnútri. Preto si myslím, že určite stojí za námahu, snažiť sa na vlastné oči objaviť ich fungovanie a jasné smerovanie.

Sú to práve tieto zákonitosti, ktoré nám dávajú istotu, že svet má svoj poriadok a tiež konkrétny cieľ.

Ale kedy k nám hovorí duch? Ako to môžeme vo svojom vnútri rozlíšiť? Podľa čoho spoznáme „duchovné“?

Umenie je jednou z mála tých oblastí, ktorá nám pomáha rozlíšiť tento rozdiel medzi rozumom a duchom.

Príležitosť žiť svoj život tu a teraz v tomto tele, je pre každého z nás obrovským darom … veľkou šancou … bez ohľadu na životnú situáciu, ktorej čelíme.

Dospel som k poznaniu, že práve to, čo vnímam ako bolestné a ťažké alebo to, čoho sa bojím, mi poskytuje netušené príležitosti poznať seba samého i skutočný stav vecí a oslobodzovať sa tak od mojich nesprávnych názorov a nesprávneho nazerania na svet.

Kľúčom ku správnym vysvetleniam sú správne slová. Neviem, do akej miery sa mi podarí nájsť tie správne slová … poviem vám však niečo o tom, kde a ako som tie správne slová našiel.

Pokiaľ chcem niečo nájsť, musím vopred hľadať. Hľadať je však potrebné na správnom mieste a správnym spôsobom. Môžem navštevovať knižnice, univerzity, precestovať svet alebo prekutrať google a nazbierať množstvo informácií, ale napriek tomu sa vôbec nemusím dopracovať k tomu, čo skutočne potrebujem.

Správne odpovede prichádzajú prostredníctvom môjho vnútra. Mne osobne pri hľadaní dôležitých odpovedí najviac pomáha ticho … ticho zvukov a ticho myšlienok v hlave.

Žijeme zvláštnu dobu. Máme k dispozícii materiálny blahobyt a podmienky, ktoré sú neporovnateľné s tými, v akých žili naši starí rodičia a predsa nám stále niečo chýba … nie sme spokojnejší, šťastnejší a možno sme ešte menej spokojní a šťastní ako boli oni.

Svet je navonok prepojený ako tomu doposiaľ ešte nikdy v histórii nebolo, internet nám umožňuje nájsť si informácie odkiaľkoľvek a kedykoľvek, lietadlom sa môžeme za pár hodín presunúť na opačnú stranu zemegule, pýšime sa rozsiahlymi poznatkami … nemožno však povedať, že by sme boli vďaka tomu múdrejší, mali pre seba viac porozumenia a boli k sebe skutočne bližšie … a možno sme od seba vzdialenejší ako tomu bolo predtým.

V čom spočíva podstata ľudského šťastia?

Jestvuje Pravda a môžeme ju spoznávať?

Čo je naším skutočným bohatstvom?

To sú večné otázky, pretože ich kladením a predovšetkým osobným hľadaním odpovedí na ne, sa vydávame na cestu, ktorá nás vedie k poznaniu večných hodnôt.

J.W.Goethe raz povedal, že „nikto nie je tak beznádejne zotročený ako ten, kto mylne verí, že je slobodný“. Nejeden človek žije v tomto omyle po celý život bez toho, aby si to vôbec uvedomoval.

Svoj život žije podľa zaužívaných pravidiel a modelov správania sa, ku ktorým bol vedený od detstva. Na prahu dospelosti však častokrát pocíti, že ideály, ktorým ako dieťa bezhranične veril, sa v realite života dospelých nesmierne odlišujú od toho, čo mu bolo predkladané v rodine alebo v škole. Neraz sa v ňom prebudí vzdor. Dvojtvárnosť a pokrytectvo, ktoré okolo seba pozoruje a vidí, v ňom vzbudzujú túžbu po oslobodení sa. Nechce byť pokrytcom. Chce byť iný, čo sa u mnohých prejavuje rebelstvom a poukazovaním na rozpory medzi slovami a skutkami u druhých. V priebehu času a pod tlakom okolností postupne rezignuje, pomaly sa začne prispôsobovať svojmu okoliu. Nejeden začne žiť podľa nastavených pravidiel a túžbu po zmene a slobode skôr či neskôr potlačí v závislosti na tom, ako sa mu darí uspokojovať potreby svoje, či svojej rodiny a to aj napriek tomu, že niečo v jeho vnútri mu hovorí, že to nie je správne. Potláča to a ďalej pokračuje v tom, čo sa od neho očakáva. Až do momentu, keď narazí na dno a nevidí východisko…  

Existuje možnosť, ako sa oslobodiť zo situácie, ktorá vyzerá byť beznádejnou? Mnohé podnetné riešenia ťažkých životných situácií si budete môcť vypočuť na prednáške s názvom:

Neviditeľné okovy osudu.
Ako ich rozoznať a ako sa z nich vymaniť.

Podnetom pre toto rozprávanie bola jednoduchá otázka dospievajúceho chlapca. Mnohí z nás dnes nemajú príliš veľa času na otázky. Žijeme v rýchlej dobe, ktorú si sami vytvárame. Hovorí sa, že čas letí, alebo že sa dokonca stále viac zrýchľuje a my jednoducho nemáme čas sa zaoberať jednoduchými otázkami, pričom odpovede na tieto otázky sú nám často podsúvané formou hotových názorov.

Stačí, keď si zapneme televíziu alebo prelistujeme noviny.  Zaplaví nás množstvo rôznorodých informácií, často veľmi negatívnych, rozporuplných a my si na ne postupne zvykáme.  Sú súčasťou každodenných správ, časom sa voči ním obrníme a stávame sa voči nim odolnými.  Dnes nás už skoro nič neprekvapí…

Možno si už ani neuvedomujeme, ako správy, ktoré v minulosti vyvolávali pohoršenie, zdesenie, dnes na nás až tak hlboko nepôsobia. Alebo ak aj áno, tak len na krátku dobu..

Tento zvyk, odolnosť, však môžu v našich srdciach spôsobovať otupenosť, povrchnosť.

A ja mám dojem, že vplyvom tejto povrchnosti sme stratili schopnosť pýtať sa a hľadať odpovede na základné otázky nášho bytia. To jednoduché prečo a ako?

To, že sme to stratili si často neuvedomujeme, lebo to prichádza postupne a je to niečo,  …bez čoho sa dá žiť. Keď človek stratí niečo, čo je pre neho dôležité, napr. kľúče od auta alebo bytu, tak ich hľadá dovtedy, kým ich nenájde.    Ale keď stratíme niečo, čo nie je viazané na nejakú osobu alebo hmotnú vec, tak si to veľakrát ani neuvedomujeme.

Môžu to byť určité schopnosti alebo zručnosti. Hľadať, však znamená vyvinúť úsilie.

Tá jednoduchá otázka, ktorá dala podnet na toto rozprávanie, vo mne vyvstala keď som mal asi 11-12 rokov. Pamätám si, ako mi raz cestou zo školy napadla taká zvláštna otázka:

………Čo sa stane keď zomrieme, čo potom nasleduje?