Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Stretli sa Ježišovi učeníci s Duchom pravdy?

Otázka:

Podľa Jánovho evanjelia sa Ježiš prihovoril k učeníkom: „Ja potom požiadam Otca a dá vám iného Utešiteľa, aby s vami zostal naveky, totiž Ducha pravdy”. Hovorí tu Ježiš skutočne, ako sa to často interpretuje, o „Duchu svätom” a  oznamuje tým „vyliatie Ducha Svätého”? Na inom mieste v Jánovom evanjeliu sú slová, „Utešiteľ” a „Duch pravdy” použité predsa vo vzťahu k určitej osobe, v súvislosti so zasľúbením Syna Človeka, o ktorom píše Matúš: „Lebo ako blesk ožiari  oblohu od východu až na západ, taký bude príchod Syna Človeka.”  

Odpoveď:

Tento citát z Jánovho evanjelia sa podľa môjho názoru nevzťahuje na vyliatie Ducha Svätého, teda na svätodušný dej, ktorý naplnil učeníkov mimoriadnou silou.        

Po tomto výnimočnom zážitku sa učeníci cítili posilnení v odhodlaní kráčať Ježišovou cestou i po smrti ukrižovaného Majstra a sprostredkovať ostatným ľuďom radostné posolstvo Syna Božieho. Zrejme však nemali dojem, že by týmto svätodušným zážitkom nadobudli rozsiahleho vedenia alebo múdrosti. Na Ježišom zasľúbeného „Ducha pravdy“ stále ešte čakali. To je zrejmé z listu, ktorý Pavol napísal po dlhom čase po svätodušnom zážitku Korintským: „Veď naše poznanie je len čiastočné… až príde plnosť, vtedy to, čo je čiastočné, bude prekonané” (1. Kor. 13,9-10).        

Citát z Jánovho evanjelia však môžeme dať veľmi výstižne do súvisu k zasľúbeniu „Syna Človeka“, „Utešiteľa“ alebo jednoducho „Ducha pravdy“ (ak vzájomne porovnáme príslušné miesta, ukáže sa, že sú tieto označenia v biblii používané ako synonymá). Na rozdiel od Ježiša Krista, ktorý ako Syn Boží po svojej misii opäť „vošiel k Otcovi“, zostáva „Duch pravdy“ alebo „Syn Človeka“ ako časť Boha, na veky spojený so stvorením a tým i s ľuďmi.       

Citát z Matúšovho evanjelia môžeme ako mnoho ostatných miest v biblii chápať ako podobenstvo. „Východ“ znamená „zo smeru Svetla“. Odtiaľ teda prichádza Syn Človeka „až na západ“, teda až dole do nášho hmotného sveta. Ľudstvu prináša Slovo Pravdy priamo z Boha a zároveň prináša súd – blesk je výstižným symbolom Svetla a koncentrovanej sily Božej.

Ďalšie články témy “Viera a náboženstvo”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Prečo prišiel prorok Mohamed?

Otázka:

Dnes sa veľa hovorí o islame. V súvislosti s tým vo mne vzniká otázka: Kristus, Syn Boží, prišiel pred 2000 rokmi na Zem a vyhlásil: „Ja som tá cesta, pravda i život. Nikto neprichádza k Otcovi než skrze mňa.” Okrem toho nám dal najvyšší zákon: „Miluj Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého!” V 7. storočí žil a učil v Arábii Mohamed. Prečo však prišiel po Ježišovi ešte jeden prorok? Čo mohol ešte pripojiť k tomu, čo učil ľudí Syn Boží?

Odpoveď:

Úloha pripravovateľov cesty alebo zvestovateľov Pravdy spočíva vždy v ukazovaní duchovnej cesty, vhodnej pre určitý národ a určitú dobu. Tiež prorok Mohamed mal zaiste rovnakú úlohu a nešlo mu o zrušenie Ježišovho učenia, či bohatstva židovskej viery a ich nahradenie niečím iným. Chcel uviesť na pravú mieru chybné interpretácie a priniesť svojmu národu predovšetkým to, čo bolo dôležité pre jeho duchovný vývoj a cestu do kráľovstva Božieho. Je smutnou skutočnosťou, že po Mohamedovi došlo a stále ešte dochádza k značne dramatickému, pochybenému vývoju v islame. Vieme však dobre, že aj dejiny kresťanstva boli poznačené stáročiami dogmatickej obmedzenosti a mali i veľmi krvavý priebeh.

Ďalšie články témy “Viera a náboženstvo”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Je Mária z Nazaretu, “kráľovnou nebies”?

Otázka:

Mária, Ježišova matka, bola určite mimoriadnym, vyvoleným človekom. Je však namieste ju uctievať ako „kráľovnú neba a zeme“?  

Odpoveď:

Mária z Nazaretu, pozemská Ježišova matka, bola katolíckou cirkvou zahrňovaná stále väčšími a vskutku stále pochybnejšími „poctami“ počas stáročí.

Z Biblie samej sa toho o Márii z Nazaretu veľa nedozvieme. V Lukášovom evanjeliu je Mária označovaná ako „panna“ (Luk. 1,26-28); autor Matúšovho evanjelia píše o tom, že Jozef sa nepodieľal na splodení dieťaťa (Mat.1,18-25), Pavol a Ján o „zrodení z panny“ nehovoria vôbec nič.       
K židovskej polemike namierenej proti ranému kresťanstvu patrila „povesť o Pantherovi“. V nej sa hovorí, že Mária splodila dieťa s (rímskym) vojakom menom Panthera.     

Tieto legendy ale nijako neovplyvnili Máriinu “kariéru” v nasledujúcich storočiach v rámci rímskej cirkvi. Ambrosius v 4. storočí tvrdil, že Mária počala “bez prímesi mužského semena”. Na ekumenickom koncile v roku 431 bola Mária z Nazaretu vyhlásená za “svätú pannu”; koncil v Tridente (1545-1563) zistil, že Mária je „bez hriechu“. V roku 1845 zaviedol pápež Pius IX. do katolíckej viery dogmu, že Mária je jednoducho oprostená aj od dedičného hriechu. V roku 1854 nasledovala dogma o „nepoškvrnenom počatí” a o necelé storočie neskôr, v roku 1950, oznámil pápež Pius XII., že Mária bola „prijatá do nebeskej nádhery s telom a dušou”. Od roku 1954 je považovaná za „kráľovnú neba a zeme“.             

Tento vývoj zreteľne ukazuje, ako cirkevné uznesenia prisudzovali Márii z Nazaretu stále významnejšiu pozíciu vo svete katolíckej viery – snáď, aby sa vyhovelo potrebe mnohých veriacich  mať vysoko postavenú sväticu alebo ženské božstvo. 

Posolstvo Grálu potvrdzuje, že predstavy o „pramatke“, „prakráľovnej“ alebo „nebeskej kráľovnej” objavujúce sa nielen v náboženských textoch, ale napríklad aj v germánskej mytológii, majú pravdivý základ. Prakráľovná je prvým stelesnením vyžarovania v Božskej úrovni a s ňou je spojené mocné dianie vo Svetle, bez nej by sa nemohli sformovať ani archanjeli.          

Mária z Nazaretu nemá však s týmto pravečným žiarením nič spoločné. Bola mimoriadne omilosteným ľudským duchom, ktorý mohol byť matkou Syna Božieho na zemi.

                                                                                                                                                        [■]

• Ďalšie publikácie z nášho vydavateľstva k tejto téme:     
  Herbert Vollmann: „Náboženské otázky v novom svetle” (2. zväzok súborného vydania) 

Ďalšie články témy “Viera a náboženstvo”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Čo znamená stigmatizácia?

Otázka:

Stigmatizovaní ľudia nesúci na sebe Ježišove rany, sú mnohými veriacimi považovaní za osobnosti obdarené mimoriadnou milosťou. Medzi týchto „vyvolených“ predsa patril napríklad František z Assisi alebo páter Pio. Ale prečo by v tomto utrpení mala spočívať zvláštna milosť? Čo to stigmatizácia v skutočnosti je?

Odpoveď:

Zákonité súvislosti zmienené v Posolstve Grálu nám umožňujú začleniť fenomén stigmatizácií správnym spôsobom:

• Stvoriteľ nechce, aby sme trpeli. Utrpenie síce môže viesť k vnútornému pokroku a poznaniu, ale nemalo by byť mylne chápané ako „vyznamenanie od Boha“. Ani rany stigmatizovaných osôb nie sú vyznamenaním, ktoré by ich vyzdvihovalo nad iných, nech už sú akokoľvek preslávení alebo konali mimoriadne dobré skutky. Zo stigiem môžeme usudzovať iba zvláštnu duševnú situáciu postihnutého, ktorá toto utrpenie spôsobuje, a zrejme aj na zvláštny vzťah k Ježišovmu životu.
• Božia spravodlivosť prejavujúca sa v pôsobení zákonov stvorenia nepripustí, aby niekto zástupne trpel za iného. Preto je pojem „zmierujúca obeť“ chybný. Kristus, ako Syn Boží, nás nespasil svojou smrťou na kríži, ale svojím posolstvom – ak podľa neho žijeme.
• Stigmy preto nepripomínajú spasiteľské dielo Ježiša, ale jeho popravu, brutálnu smrť nepohodlného nositeľa Pravdy, čin, ktorý rozhodne nebol v súlade s vôľou Božou. Stigmy symbolizujú vinu, nie oslobodenie od viny.
• Ak sa táto vina ukazuje v podobe stigiem na určitých osobách, potom je to preto, že práve tieto osoby sú karmicky spojené s popravou Ježiša. Každý človek predsa prežíva utrpenie v súlade so zákonom spätného pôsobenia. Osobný osud človeka je výsledkom pôsobenia príčin, ku ktorým sme dali podnet my sami, či už v tomto alebo skoršom pozemskom živote.
• Zázrak, v zmysle deja s ním súvisiaceho, nie je možný mimo pôsobnosti prírodných zákonov. Ani stigmatizácie preto nie sú žiadnym „zázračným znamením” Stvoriteľa, ale dôsledkom skutočnosti, že telo človeka je neoddeliteľne spojené s duševným vnútorným svetom. Duševné otrasy ovplyvňujú telesný stav a naopak, telesné ochorenie môže poukazovať na duševné príčiny.
• Osobný osud chce človeka vždy podporovať v jeho vývoji. Je však nutné zmysel utrpenia spoznať, a to nielen pri fenoméne stigmatizácie. Chybná interpretácia chcejúca vidieť ako dôvod utrpenia nie vinu, ale domnelé vyznamenanie, asi nikomu na tejto ceste nepomôže. 

Ježiš Kristus prišiel síce „kvôli hriechom ľudstva“, ale preto, aby z ich spletenín ukázal cestu. Prišiel, aby priniesol učenie lásky k Bohu a k blížnemu, neprišiel preto, aby sa zástupne nechal za nás pribiť na kríž.

Ukrižovanie Ježiša bolo brutálnou vraždou, ktorá jasne ukázala veľké nepochopenie poslania Syna Božieho u väčšiny ľudí.

Ďalšie články témy “Viera a náboženstvo”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Existuje zástupná “zmierna obeť”?

Otázka:

Je mi jasné, že medzi ľuďmi neexistuje žiadne zástupné zmazanie viny. Nemôžem teda na seba prevziať utrpenie iného človeka alebo ho sčasti niesť spolu s ním, ale môžem trpiaceho v najlepšom prípade utešovať, pomáhať mu, podporovať ho, vciťovať sa do jeho situácie. Jeho materiálnu núdzu môžem zmierniť materiálnou podporou, napriek tomu však musí ísť sám svojou životnou cestou. Nebolo by ale mysliteľné, aby by Boh predsa len mohol urobiť viac ako človek? Nemohol Ježiš Kristus predsa len, ako sa hovorí, „vziať na seba hriechy ľudstva“ smrťou na kríži?

Odpoveď:

Čo platí medzi ľuďmi, zostáva v platnosti aj pre Ježiša Krista. Zástupné zmierenie neexistuje, pretože každému človeku bola darovaná zodpovednosť za seba samého, a preto tiež musíme sami nájsť svoju cestu do duchovnej ríše a ísť po nej. Všetko svetové dianie predsa prebieha podľa zákonov stvorenia, ktoré sú výrazom dokonalej vôle Božej, a teda neobmedzene platné.

Ježiš Kristus prišiel síce „kvôli hriechom ľudstva“, ale preto, aby z ich spletenín ukázal cestu. Prišiel, aby priniesol učenie lásky k Bohu a k blížnemu, neprišiel preto, aby sa zástupne nechal za nás pribiť na kríž.

Ukrižovanie Ježiša bolo brutálnou vraždou, ktorá jasne ukázala veľké nepochopenie poslania Syna Božieho u väčšiny ľudí.

Ďalšie články témy “Viera a náboženstvo”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Bola Ježišova smrť na kríži naozaj Božím zámerom?

Otázka:

V Prvom liste Petrovom sa píše, že Ježiš: „vyniesol na svojom tele naše hriechy na kríž, aby sme zomreli hriechu a boli živý pre spravodlivosť.” Ale mohla byť Ježišova smrť na kríži skutočne zámerom Božím? Prečo by mal nevinný nositeľ Pravdy zomrieť, aby nás oslobodil od hriechov?

Odpoveď:

Ježišova misia nepochybne spočívala v prinesení posolstva, to jasne vyplýva zo slov, ktoré prednášal. V žiadnom zo svojich tradovaných kázaní neupieral Ježiš pozornosť k svojej smrti na kríži, ktorá by mala ľudí spasiť, ale práve naopak, jasne poukazoval na to, že my sami musíme niečo robiť, aby sme sa dostali do „kráľovstva nebeského“ – totiž plniť „vôľu Otca“,  teda žiť podľa zákonov a prikázaní Stvoriteľových. Ak by zmyslom jeho príchodu bola smrť na kríži, nemusel by v podstate Ježiš hlásať vôbec žiadne učenie, prinášať vôbec žiadne posolstvo, pretože odpustenie hriechov by bolo splnené obeťou na kríži.

Podľa môjho presvedčenia, obeť nevinného nemôže byť zámerom Božím. Poslaním Ježiša bolo hlásanie Pravdy. Až po jeho smrti vznikla myšlienka vykúpenia, zmiernej obete, ako hlavného cieľa jeho misie – zrejme v snahe dať zvláštny, vyšší zmysel tejto predčasnej smrti, ktorá všetkých učeníkov zanechala v bezradnosti.

Ježiš bol v podstate obžalovaný preto, lebo jeho učenie predstavovalo nebezpečenstvo pre etablovaných vykladačov Písma. Bol preto obvinený, že chce ako „židovský kráľ“ vystúpiť proti Rímu. Ježiš vedel, čo mu hrozí, napriek tomu sa rozhodol neodvolať svoje učenie, ktorým v skutočnosti žiadne politické ciele nesledoval. Vzal na seba nespravodlivé odsúdenie a ukrižovanie, aby týmito krajnými prostriedkami posilnil pravdivosť svojho posolstva. Potiaľto súvisí smrť na kríži s jeho poslaním. Ježiš sa obetoval a „prelial svoju krv za mnohých“ – totiž za tých, ktorí boli pripravení nasledovať jeho učenie.

• • Ďalšie publikácie z nášho vydavateľstva k tejto téme: Herbert Vollmann: „Náboženské otázky v novom svetle” (2. zväzok súborného vydania)

Ďalšie články témy “Viera a náboženstvo”