Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Môžu modlitby za iných ľudí pomáhať?

Otázka:

Modlím sa za iných ľudí, ale vo vnútri pochybujem, či majú moje modlitby účinok. Môžu modlitby za iných ľudí skutočne pomáhať?

Odpoveď:

Áno, pokiaľ nejde o „odriekavané“ floskule, ale o skutočné, hlboko precítené prosby. Také modlitby za silu a pomoc sú silnou myšlienkovou energiou, ktorá z nás vychádza rovnako, ako všetky silné myšlienky pôsobia mimo hraníc našej vlastnej osobnosti.

Napriek tomu neexistuje záruka účinku modlitby, pretože okrem chcenia prosiaceho, hrá svoju úlohu aj človek, pre ktorého je modlitba určená. Modlitba môže skutočne sprostredkovať silu zo Svetla človeku, ktorý potrebuje pomoc, ale tento človek sa musí pomoci otvoriť, alebo inak vyjadrené, musí byť tejto pomoci svojim vnútorným postojom hoden.

Ďalšie články témy “Zdravie a pomoc pre život”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Ako človek dosiahne v živote šťastie?

Otázka:

Mám jednoduchú otázku: Ako môžem byť v živote šťastný?

Odpoveď:

Zodpovedať na tie najjednoduchšie otázky je niekedy najťažšie. Človek často spája s pojmom „šťastie“ stav spokojnosti a radosti zo života, dostavujúci sa napríklad po mimoriadnej udalosti – napríklad po miliónovej výhre v lotérii alebo neobvyklom dare. Avšak toto „náhodné šťastie“, ktoré vzniklo náhlym dotykom nečakanej udalosti, má väčšinou len krátke trvanie. Človek čoskoro začne hľadať šťastie nové a trvalejšie.

V skutočnosti však práve neustále usilovanie o šťastie nevedie k vytúženému cieľu. Šťastie nie je samo o sebe cieľom, ktorý môže človek dosiahnuť tak ľahko, ako sa dôjde na stanicu – stačí sedieť v správnom vlaku. Šťastie je kvalita prežívania. Dostaví sa samo od seba, ak život „ladí“, ak ho napĺňame zmyslom a zameriame na cieľ, ak prebieha usporiadane a nie je sprevádzaný ani preťažovaním, ani nevyťažením síl – a predovšetkým: ak máme pred očami nielen vlastné blaho, ale aj blaho svojich blížnych.

Na takomto životnom zameraní môžeme a prirodzene aj máme pracovať, v ňom spočíva aj náš duchovný vývoj, a ono nám ako vedľajší produkt skutočne prinesie trvalý stav šťastia. Samozrejme nie v podobe záruky, že už v živote nemusíme čakať ťažkosti a krízy. Náš postoj sa však stane slobodnejším, optimistickejším, láskavejším, rešpektujúcim, stane sa postojom človeka radujúceho sa zo života.

Okrem tohto „stavu šťastia“ existuje ešte hlbšia podoba šťastia, tá najhlbšia, a to blaženosť. Tá sa týka predovšetkým najvnútornejšieho jadra našej osobnosti, ducha. Pociťujeme ju s pribúdajúcim poznaním Boha vo vedomí, že sme ako deti Božie vo stvorení chránení, vo vďačnosti, že smieme žiť a prežívať.

Takýto postoj sa nerozvinie zo dňa na deň a neprichádza sám od seba. Trvalé šťastie je vždy výsledkom vlastného úsilia, je odmenou za vedomý život v zmysle lásky k Bohu a k blížnemu. To sa nepodarí bez námahy – ale v poctivom snažení, sa môže takýto život podariť. A tým sa to aj „pošťastí“.

Ďalšie články témy “Zdravie a pomoc pre život”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Akú hodnotu má presvedčenie?

Otázka:

Vo svojich úvahách sa často zaoberám pojmom „presvedčenie”. V príručke o astrológii som si raz prečítal: „Presvedčenie? To je to najhoršie! Presvedčenie znamená pre-svedčenie, teda že váš život je plodom cudzej ideológie.” Podľa tohto názoru by potom „byť presvedčený” znamenalo, že som pod cudzím vplyvom, vedený cudzími názormi, posadnutý cudzou ideológiou, predstavou. Ak človek teda odmieta byť tým, čím byť má (a čo je viditeľné v horoskope), potom potrebuje ako kompenzáciu “pre-svedčenie“, teda niečo cudzie, čo vytvára jeho život. Preto je v novom veku napríklad aj toľko siekt a strán, ktoré sú plné pre-svedčených ľudí. Teraz sa ale aj v Posolstve Grálu, už v jeho úvode píše o význame presvedčenia, že človek má dospieť od viery k presvedčeniu. Akú hodnotu má teda v skutočnosti presvedčenie?

Odpoveď:

Presvedčenie v zmysle Posolstva Grálu znamená presný opak termínov „pod cudzím vplyvom”, “vedený cudzími názormi” alebo „posadnutý cudzou ideológiou“. V doslovnom význame presvedčenie znamená „podať o niečom svedectvo“. „Svedčiť” však môže len ten, kto sám niečo prežil (a nie len o tom počul od druhých). Preto Posolstvo Grálu každého človeka vyzýva na vlastnú duchovnú čulosť a hovorí už v úvode: „Len ten, kto sa sám pohybuje, môže duchovne napredovať. Hlupák, ktorý k tomu používa cudzie pomôcky vo forme hotových názorov, ide svojou cestou len ako o barlách…”

Základom pre tento vlastný pohyb môžu byť iba schopnosti, u každého človeka inak rozvinuté. Aj to sa jasne hovorí v úvode Posolstva Grálu. Iba touto cestou možno dôjsť od „viery“, teda od nekritického považovania za pravdu, ku skutočnému presvedčeniu, teda k poznaniu na základe vlastnej skúsenosti.
Samozrejme, existuje aj nesprávny druh presvedčenia, ktorý stojí v ceste vlastnému zdravému vývoju a vedie do sféry cudzieho vplyvu, pretože jednoducho preberá cudzie myšlienky. Tu však v skutočnosti nejde o presvedčenie, ale napríklad v náboženských spoločenstvách o náboženskú horlivosť, možno dokonca o fanatizmus. Možno povedať, že takíto ľudia boli „pre-svedčení“ v tom zmysle, že ich vlastná schopnosť svedectva, resp. úsudku bola pre-krytá, pre-možená. Toto poňatie sa potom zhoduje s tým, čo sa píše vo Vami spomínanej astrologickej príručke.

Tento určite častý, chybný vývoj by však nemal viesť k mylnej predstave o pojme, ktorý je sám o sebe jasne zrozumiteľný. Byť svedkom, podať o niečom svedectvo môže len ten, kto získal istotu z vlastného prežitia. Len taký človek dospeje od viery k presvedčeniu.

• Pozn. redakcie:
• v diele VO SVETLE PRAVDY – POSOLSTVO GRÁLU je téma „viera a presvedčenie“ zahrnutá do viacerých prednášok (napr. Viera, Blúdenie, atď.).

Ďalšie články témy “Zdravie a pomoc pre život”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Aký význam má ocenenie a dôvera?

Otázka:

Pojmy  „ocenenie“ a „dôvera” sa často používajú v súvislosti so snahou o lepšie správanie sa voči blížnym alebo všeobecne voči životu. Ale môžeme si rešpekt a dôveru jednoducho „predsavziať“? Nie sú rešpekt a dôvera skôr iba sprievodnými javmi správnej cesty, a  sú teda nevhodnými prostriedkami na zlepšenie vlastného pohľadu na svet a vlastného správania?              

Odpoveď:

Čo sa týka ocenenia, tak to si môžeme zaiste bez všetkého „predsavziať”. Čo mi bráni v tom, aby som v blížnych videl hodnoty, v živote dobro, šance a prínosné príležitosti? Hodnoty môže človek s trochou námahy nájsť v každej životnej situácii, musí  ich však chcieť objavovať. A s takýmto novo zameraným myslením, sa krok za krokom zmení aj základný postoj človeka. Práve rešpekt nie je teda výsledkom, ale jednoduchou, fungujúcou cestou k vnútornej premene.           

Čo sa týka dôvery, tento cit samozrejme súvisí s vlastnými zážitkami a poznatkami. Avšak ani dôvera nie je len plodom, vyrastajúcim z iných snáh, ale môžeme sa o ňu tiež aktívne starať a usilovať. V pojme dôvera sa nie bez dôvodu zachvieva pojem viery – je to odhodlanie pustiť sa do niečoho nového, nezvyčajného, ​​oddanie sa niečomu, čo život práve vyžaduje. Práve tento postoj posilňuje v prežívaní dôveru v život a vedomie, že človek je vo stvorení chránený a vedený. Aj tu teda skutočne ide o naskrz použiteľnú „páku“, ktorú možno využiť v prospech vlastného vývoja.

• Ďalšie publikácie z nášho vydavateľstva k tejto téme: Cesty z duševnej krízy (Pomoc z Posolstva Grálu)

Ďalšie články témy “Zdravie a pomoc pre život”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Má človek posudzovať svojich blížnych?

Otázka:

V niekoľkých prednáškach Posolstva Grálu som čítal, aké dôležité je správne posúdiť vec citom, a že potrebujeme zdravú a spravodlivú schopnosť úsudku, ktorý „vníma, myslí, hovorí a koná podľa vlastného citu.“ Na druhej strane ma ale napadajú Ježišove slová, že nemáme súdiť, aby sme sami neboli súdení. Nestoja tieto biblické slová v rozpore s nutnosťou posudzovania?  

Odpoveď:

Je dôležité, aby sme vo význame slova „súdiť“, nezamieňali pojmy „posudzovať“ a „odsudzovať“. Schopnosť úsudku si máme rozvíjať, aby sme mohli sami rozlišovať medzi správnym a zlým, a stali sa pokiaľ možno nezávislými na cudzích názoroch. Preto však nemusíme odsudzovať alebo „súdiť“ niečo, čo stojí mimo našej životnej cesty. Pretože to, pred čím nás varuje naše cítenie, môže byť pre iných ľudí potrebné a užitočné.

Vo vzťahu k iným ľuďom by mal vždy platiť princíp lásky k blížnemu, a k nemu patrí „…nesebecky dávať, pomáhať, kde je treba, mať porozumenie pre utrpenie blížneho i pre jeho slabosti”, ako sa píše v prednáške „Prebuďte sa!”.

Ďalšie články témy “Zdravie a pomoc pre život”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Ako môže človek využiť svojich schopností?

Otázka:

Trápi ma určitá bezradnosť v tom, na čo sa mám v živote zamerať. Rád by som robil niečo, čo zodpovedá môjmu talentu a schopnostiam – ako ich ale objavím? Ako poznám, čo je mojou úlohou, mojím poslaním? Chcel by som, aby som už nemal nepríjemný pocit sprevádzajúci môj život.

Odpoveď:

Pri hľadaní svojich schopností je dôležité nehĺbať v teoretických predstavách a kvôli tomu snáď v rastúcej nespokojnosti nevidieť bezprostredné okolie svojho vlastného života. Hľadanie ideálneho povolania, ktoré by prinášalo len radosť, umožnilo naplno sa uplatniť a dosiahnuť tie najlepšie výkony, zostáva často neúspešné, pretože toto hľadanie prebieha mimo praktický každodenný život, teda v akomsi teoretickom priestore.

Len málo ľudí nesie v sebe jednu jedinú celkom určitú schopnosť, ktorá od počiatku určuje ich život a do istej miery predurčuje ich zamestnanie a smerovanie. Nie je tiež veľa povolaní ponúkajúcich presne také rámcové podmienky, aké si človek predstavuje ako ideálne pre svoj vývoj. A je predsa bežné, že život sprevádzajú problémy a prekážky, ktoré sa musia prekonávať.

Preto je lepšie sa nezameriavať na hľadanie (domnelo) ideálneho stavu, namiesto hľadania toho, čo je v danom okamihu najzmysluplnejšie. A pritom dbať menej na vlastné priania a predstavy. Zmysluplné je napríklad to, čím je človek v rámci vlastných možností schopný konať dobro, čo slúži vlastnému dobru i dobru iných ľudí a predovšetkým, čo je skutočne uskutočniteľné a nie len teoreticky možné.

Zmysluplná činnosť prináša bezprostredné uspokojenie, pretože rozvíja ľudské jadro, ducha. Pri hľadaní lepších možností rozvoja často vôbec nejde o otázku, čo človek robí, ale ako to robí. Nech sa nachádza kdekoľvek, vždy môže zlepšovať pomery, pomáhať blížnym, rozvíjať nové zmysluplné cesty, teda stavať, budovať.

Dôležité je tiež, aby činnosť, ktorá má viesť k naplneniu šťastného života, ani neprepínala sily, ani nebola pre schopnosti človeka príliš jednoduchá.

Pri hľadaní vlastného talentu a schopností môže napomôcť vedomý pohľad do minulosti: O čom som sníval už ako dieťa? Akým veciam som sa chcel odjakživa venovať? Aké činnosti ma mimoriadne oslovovali? Čomu som chcel venovať svoj čas?

Pre vlastný vnútorný vývoj môže byť dôležité poskytovať priestor ticho naliehajúcim prianiam. Možno by bolo dobré “okoreniť” život kreatívnym koníčkom, sociálnou činnosťou alebo športom. A možno je dokonca na rade zásadnejšia zmena. Takéto príležitosti a možnosti je treba využiť, nie je bez dôvodu, že „nepríjemný pocit“ núti človeka k zamysleniu a hľadaniu nových ciest.

Avšak cieľom hľadania nemá byť len povrchný a príjemný život. Nech podnikne človek čokoľvek, bude sa musieť stretávať aj s náročnejšími fázami. Pozemský život nemá pre nikoho pripravený len slnečný svit a nemali by sme mrhať sily pokusmi o odstránenie všetkého nepríjemného zo života, pretože aj v tom nepríjemnom spočíva príležitosť na osobné dozrievanie.

• Ďalšie publikácie z nášho vydavateľstva k tejto téme: Cesty z duševnej krízy (Pomoc z Posolstva Grálu) 

Ďalšie články témy “Zdravie a pomoc pre život”