Osobnosti 

   Herbert Vollmann                  

Okruhy tém

   Médiá - video - nové             
   Médiá - audio - nové            
   Svetonázor a náboženstvo  
   Zdravie a medicína              
   Veda a reč prírody               
   Výchova a vzdelanie            
   Umenie a kultúra                  
   Človek a svet                        
   Duch a duša                         
   Osud a reinkarnácia             
   Smrť a druhý breh                 
   Spoločnosť                            

 Centrum Sveta Grálu 

   Základné informácie             
   Kalendár podujatí                  
   Kde nás nájdete                    
   Fotogaléria                            

 Fórum 

   Prednášky                           
   Príspevky čitateľov              
   Rozšírená listáreň               
   Svet Grálu a médiá             
   Napíšte nám                         

 Servis 

   2 % z dane                            
   Impressum                           
   Kontakt na redakciu             
   Mapa stránok                       

  TÉMA:    Duch a duša

 
Je darca orgánov skutočne mŕtvy?
Autor: Dieter Emmerling
Skutočný príbeh vrhá tieň na transplantačnú medicínu a jej snahu získať orgány umierajúcich osôb. Niekedy aj bez ohľadu na šancu prežiť, ktorú ešte má aj potenciálny darca, a to už nehovoriac o citoch pozostalých.

Deň som strávil na jednotke intenzívnej starostlivosti. Čo asi môže moja žena pociťovať a vnímať? Je to tak, ako mi primár povedal? Vaša žena tu len leží, nič nepočuje, nič nepozoruje, nič nepociťuje? Prišli mi na um myšlienky: Mozog je mŕtvy na 95 percent, čo to znamená? Bol mozog práve teraz na 97 alebo na 98 percent mŕtvy? Kde je hranica? A je to vôbec tak?


Zdravotná sestra mi povedala niečo iné, keď sme sa zarozprávali vo výťahu. To ona prakticky vykonala merania mozgových prúdov. Spýtal som sa jej (a pýtal by som sa každého, od koho by som sa mohol čosi dozvedieť): „Čo je s mojou ženou?“ Sestra opatrne naznačila, že mi nemôže dať žiadne informácie – povedala iba: „Mozog vašej ženy nie je natoľko mŕtvy, ako vravia lekári. Na grafoch som videla ešte isté známky života.“ O pol siedmej večer som už bol unavený, chcel som si ísť ľahnúť domov.

Pomyslel som si, že moja žena tak či tak nevníma, že som v izbe. Tak som si obliekol kabát a zostal chvíľu stáť vo dverách. Prešiel som pokojne pohľadom z respirátora na monitor s pravidelnou krivkou frekvencie srdca. Povedal som: „Liselotte, teraz idem domov.“

Keď som vyslovil polohlasne slová: „Teraz idem,“ náhle sa oba grafy na monitore vychýlili smerom nahor a nadol – až po okraje obrazovky! Akoby to bol výkrik: Nemôžeš ma tu predsa teraz nechať samotnú!!! Nemý výkrik úzkosti v tele, ktoré sa už viac nemohlo hýbať – výkrik, ktorý zovrie srdce a ktorý pozmení elektrické impulzy. Výkrik, ktorým sa duša prejaví na obrazovke. To nekričal prístroj, to kričala moja Liselotte.

Že by volala i predtým bez toho, aby som to spozoroval? Prečo by mala počuť a porozumieť len túto jednu vetu: Ja už idem? K čomu došlo v jej podvedomí po všetkých vyšetreniach a dohadoch na jednotke intenzívnej starostlivosti? Uvedomovala si, že zomiera? Bola ako v nejakom väzení, s plným vedomím – ale bez možnosti, prejaviť sa aj navonok? Bola naplnená zúfalou, bezmocnou úzkosťou?

Prirodzene, zostal som na jednotke intenzívnej starostlivosti celú noc. Striedavo som sedel vedľa lôžka alebo stál pri okne. Mali sme len pár týždňov pred striebornou svadbou. Teraz som si hodinu za hodinou pošepky hovoril: Čo bolo dobré a čo nie počas tých dvadsiatich piatich rokov spoločného života? A prosil som o odpustenie alebo sľuboval. No nebol to monológ, ale skôr voľný dialóg. Obrazovka mi dávala odpovede. Krivky grafu sa neustále vychyľovali nahor a nadol. Akoby sa najmä pri závažných momentoch nášho spoločného života Liselottino srdce zachvelo.

Nadránom ma vystriedali. S desiatimi priateľkami a priateľmi sme si rozdelili službu. Personál jednotky intenzívnej starostlivosti sa správal súcitne a bol ochotný pomôcť. Mohli sme prísť každú noc; niekedy nás sestry udržiavali v bdelosti čajom alebo kávou.

Druhý deň podvečer som primára stretol opäť. Veľmi priateľsky povedal: „Pán Emmerling, musím s vami prebrať ešte jednu dôležitú záležitosť. Poďte, prosím, so mnou do miestnosti pre lekárov.“ V malej miestnosti sme sa posadili oproti sebe. Lekár sa spýtal: „Môžeme vašej žene odobrať orgány?“

V hlave sa mi vynorila myšlienka: Už po prevezení do nemocnice bol mozog na 95 percent mŕtvy a tendencia sa zhoršuje. Kedy je mozog celkom mŕtvy? Nie! – zakričalo to vo mne, nie, nemôžete moju ženu rozrezať, nemôžete jej vziať srdce – týmto srdcom predsa so mnou dnes v noci hovorila prostredníctvom monitora. Ona predsa žije a cíti!!! „Nie,“ znela moja odpoveď. Potom apeloval na moje kresťanské cítenie, na lásku k blížnemu. Zneistel som a poprosil o čas na rozmyslenie. Medzitým sme o tom hovorili v rodinnom kruhu s priateľmi, s farárom i lekármi. Tí ma utvrdili v mojom „nie“.

Na lístok som teda napísal svoje „nie“. Potom prišli starosti: Čo keď sa lístok v nemocnici stratí? Keď sa pri striedaní zmien lístok niekde medzi inými listinami zapatroší? Keď sa lekár spýta sestry, či existuje prehlásenie manžela? A sestra novej zmeny s najlepším svedomím povie, že od príbuzných tu nie je nič?
Dal som lístok sestre a modlil sa k Bohu, aby všetko dobre dopadlo.

V priebehu dopoludnia prišiel šéflekár. Priateľsky mi vysvetlil, že nákladne zariadená izba jednotky intenzívnej starostlivosti by mohla byť využitá aj inak. Moja žena bude teraz preložená na iné oddelenie, aby tam skonala.

Bol som pri tom, keď jej z úst vybrali hadičku na umelé dýchanie. Liselotte dýchala ďalej sama bez hadičky a aparátu. Dostala svetlú izbu, ktorá i pre nás príbuzných ponúkala dosť priestoru. Dva dni a dve noci sa striedali priateľky a priatelia pri umierajúcej. Liselotte zomrela 30. októbra 1993 o 9:15.

Pomaly sa mi v nasledovných mesiacoch vynáralo, ako to s Liselotte vlastne prebiehalo. Nikdy viac ma nenechalo na pokoji toto: mozog je na 95 percent mŕtvy, so zhoršujúcou sa tendenciou – potom apelovanie na kresťanské svedomie: Dajte k dispozícii jej orgány! – Ale jej srdce predsa so mnou hovorilo!

Prečo lekári držali moju ženu tak dlho na jednotke intenzívnej starostlivosti? Veď predsa mohla sama dva dni dýchať.

Zlosť vo mne rástla v súvislosti s tým, čo sa s Liselotte stalo. Nikto nedbal na moju prosbu v tej ťažkej vete: „Nechajte moju manželku zomrieť dôstojne.“ Nenechali ju umrieť len preto, aby ju udržali ,čerstvú’ na odber orgánov?

Svoj hnev som opísal v novinách ako list od čitateľa 16. júla 1994 vo Frankfurter Rundschau a 15. októbra 1994 vo Frankfurter Allgemeine Zeitung, tu už pokojnejšie a vecnejšie. Tento príspevok mal čitateľský úspech a ukázali sa i výsledky. Dvakrát ku mne prišiel televízny štáb s požiadavkou, aby som im rozprával o Liselottinom zomieraní. Na prvé výročie úmrtia, 30. októbra 1994, odvysielala stanica ZDF v ,Mone Lise’ úryvky z týchto poznámok.

Oslovili ma aj vedci, ktorí sa zaoberali výskumom mozgovej smrti, bol som pozvaný na príslušné rokovania. I tam som o tomto rozprával. Z medicínskych kruhov mi bolo povedané: Vaša žena síce ležala v kóme, ale podľa kritérií spolku lekárskych komôr „mozog nebol mŕtvy“, áno, snáď sa neurobila v nemocnici ani raz potrebná diagnóza.

Primár pravdepodobne viedol rozhovor so mnou o odňatí orgánov bez formálneho poverenia. Myslím si, že som dokonca vytušil, že existovalo určité očakávanie ... akoby sa od nemocnice očakávalo, že bude dodávať viac orgánov.
 
(viac vo Svete Grálu č.04/2005)

Ak vás v článku niečo zvlášť zaujalo, alebo máte v tejto oblasti osobnú skúsenosť, napíšte nám.

  Vytlačiť článok     Poslať odkaz mailom   Zdieľaj článok

Rýchle hľadanie

Kliknite na...

Svet Grálu TV na Youtube

Časopis Svet Grálu
na Facebooku

Kalendár podujatí

Prednášky pre verejnosť
Ponuka podujatí organizovaných 
Neziskovou org. Svet Grálu
a  Nadáciou Posolstva Grálu
v roku 2017
   novinka!

Editoriál

Vážení čitatelia!
V živote sme neočakávane posta- vení pred otázky, ktoré nás, zdá sa, zastihnú vždy nepripravených. Sme postavení pred riešenie ne- predpokladaných, a často aj neže- laných situácií.
Mám známu, ktorá ako sedemnásť- ročná mala autonehodu. Zrazil ju motocykel. Pre dospievajúce dievča to bol šok, s ktorým sa dlho nevedela vysporiadať. Vyvstali otázky. Prečo ja?       Viac...

Knižná ponuka

Abd-ru-shin
Vo svetle Pravdy

Posolstvo Grálu


Tu v predaji

--- A K C I A ---

Kolekcia štyroch DVD!
17,80 € (536,24 Sk)

Pri kúpe celej DVD edície
získate štyri DVD za výhodnú cenu.

Akciová ponuka DVD obsahuje:
DVD Smrť a druhý breh
DVD Strach a depresia
DVD Umrieť dôstojne
DVD Osud a reinkarnácia