Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Je reinkarnácia zlučiteľná s kresťanskou vierou?

Otázka:

V Jánovom evanjeliu (Ján 9,3-5) sa Ježišovi učeníci domnievajú, že by mohla existovať karma a reinkarnácia. Vidiac od narodenia slepého, sa Ježiša pýtajú, či tento sám zhrešil, že sa narodil slepý. Odpoveď Ježiša je však jasná a vyplýva z nej, že to nebola vina dieťaťa. V liste Židom (9,27) sa píše, že „ľuďom je určené raz zomrieť”. Aj tu možno nájsť výrok otvorene smerujúci proti myšlienke opakovaných pozemských životov. Nevyplýva teda z toho, že kresťanská viera je s myšlienkou reinkarnácie nezlučiteľná? Alebo boli z biblie v priebehu histórie cielene odstránené miesta, ktoré na reinkarnáciu odkazovali, ako to tvrdia kritici cirkví? 

Odpoveď:

Myšlienka, že človek sám je zodpovedný za svoj osud a že životné podmienky do ktorých sa rodí majú svoju príčinu v minulých pozemských životoch, je v zásade ľahko zlučiteľná s kresťanským učením milujúceho Boha. V opačnom prípade by predsa človek vinil Stvoriteľa z nespravodlivosti, pretože nechá ľudí rodiť do nerovnakých východiskových pomerov. Keby nám bol darovaný len jeden jediný pozemský život, nemohla by existovať vyššia spravodlivosť. Tiež sa nemožno uspokojiť s námietkou, že veriaci ľudia dostanú v Božej ríši na onom svete vyrovnanie za bezprávie prežité na Zemi; pretože potom sa núka otázka, prečo by sme vôbec museli žiť na Zemi a nie rovno v nebeských nivách.

Rozdielne ľudské osudy rozpoznáme ako spravodlivé iba za predpokladu reinkarnácie a poznania, že nám spolu so slobodnou vôľou bola darovaná aj vlastná zodpovednosť, a že zmysel nášho pozemského života spočíva v aktívnom rozvíjaní vedomia.

Domnienka učeníkov v Jánovom evanjeliu je zaujímavá, pretože dokazuje, že v Ježišovej dobe sa považovalo za mysliteľné, tak ako bytie človeka pred zrodením, tak aj vlastná vina malého dieťaťa. Ježiš túto možnosť nepopiera, ani svojich učeníkov za takú „nezmyselnú“ otázku nekára, ale hovorí iba, že sa tu má viditeľne prejaviť pomoc Božej sily. A slepého človeka uzdravuje. Otázka učeníkov ale dokazuje, rovnako ako ďalšie v Biblii zachované domnienky (ľudia si napríklad mysleli, že sa znovuzrodil predkresťanský prorok Eliáš), že v Ježišovej dobe sa opakované pozemské životy považovali za naskrz možné. Nie je ani divu, pretože myšlienka reinkarnácie je známa už z antiky, napríklad od filozofa Platóna.

V prvom storočí nášho letopočtu to bol aj Origenes, jeden z najvýznamnejších ranokresťanských náboženských učiteľov, ktorý bol presvedčený o existencii ľudskej duše už pred zrodením. Origenes učil, že rozdielne osudy sa nemajú dávať za vinu Bohu, ale človeku samému, pretože sú to dôsledky rozhodnutí vykonaných pred narodením. Origenes tak síce neučil vyslovene o reinkarnácii, ale ponúkal vysvetlenie, ako je možné veriť v milujúceho, spravodlivého Boha, napriek tak rozdielnym osudom. Jeho učenie o „preexistencii duše“ bolo v roku 553 na konštantínopolskom koncile zavrhnuté, čím myšlienka reinkarnácie samozrejme okamžite stratila akékoľvek šance na ovplyvnenie cirkevného svetonázoru.

Niektorí religionisti považujú za veľmi pravdepodobné, že Biblia bola z ideologických dôvodov korigovaná. Kedy, kde a kým, sa však už sotva dá doložiť. Preto dnes nemožno s istotou ani tvrdiť, že pôvodné texty obsahovali odkazy na reinkarnáciu alebo nie.

Biblický „list Židom”, z ktorého pochádza citácia v úvodnej otázke sa reinkarnáciou tiež nezaoberá, iba na citovanom mieste podčiarkuje jedinečnosť príchodu Ježiša a ukazuje analógiu s jedinečnosťou ľudského života. Toto miesto v texte by sa preto nemalo interpretovať ako „zjavenie” o neexistencii reinkarnácie.

A naopak, zástupcovia cirkví, ktorí nesúhlasia s myšlienkou opakovaných pozemských životov, nepovažujú napríklad ani známe Pavlove slová „Čo človek zaseje, to tiež zožne“ (Gal 6,7) za doklad existencie karmy. Pretože aj tu ide o iný kontext, totiž o dianie posledného súdu.

Preto nemá zmysel hľadať citáty v Biblii a chcieť tým niečo „dokazovať“. Také výskumy a snahy zostanú vždy len v rovine interpretácie.

Skutočný dôkaz reinkarnácie spočíva v živote samom.

• Ďalšie publikácie z nášho vydavateľstva k tejto téme: Werner Huemer: Prečo nežijeme len raz (Edícia Svet Grálu) Waltraud Grosse: Reinkarnácia v kresťanstve a jej odmietnutie koncilom v roku 553 (Edícia Svet Grálu)

Ďalšie články témy “Osud a reinkarnácia”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Čím sa previňujeme?

Otázka:

Pri čítaní prednášky „Otčenáš” od Abd-ru-shina, som natrafil na výrok, že pred Bohom platí za bezprávie len to, čo sa robí „úmyselne v zlej vôli”. Na druhej strane sa človek v niektorých prednáškach Posolstva Grálu dočíta, že človek musí zožať všetko, čo zaseje. Citát: „Jeho chcenie, myslenie a jeho konanie, všetko sa formuje v súkolesí tohto sveta. Že to človek nevedel, alebo vedieť nechcel, záleží len od neho, je to len jeho vinou. Jeho nevedomosť na tomto pôsobení nič nezmení.“ Nie je v týchto výrokoch rozpor? Čím sa teda vlastne previňujeme?

Odpoveď:

Oba výroky Posolstva Grálu neobsahujú rozpor, ale vzájomne sa dopĺňajú. Naše chcenie, myslenie a konanie vždy vyvoláva spätné účinky. Z toho, čo konáme „úmyselne v zlej vôli”, to znamená, čo v zlej vôli vo svojich myšlienkach úmyselne pripravujeme a nakoniec vykonáme, vzniká „bezprávie pred Bohom”, inak povedané vina.    

Spätné pôsobenie sa zákonite vždy dostaví. Palec ma predsa bolí aj vtedy, ak sa doňho nechtiac trafím kladivom. A rovnako ako naše činy, aj všetky naše úmysly a myšlienky vedú k spätným účinkom.

Tomu nemôžeme vôbec zabrániť. Mali by sme si to ale uvedomiť, aby sme nevedome nespôsobovali niečo, čo vedie k utrpeniu.           

Už samotný úmysel teda vyvoláva spätný účinok. Človek, ktorý chce dobro, dobro aj zožne. Naproti tomu ten, ktorý prechováva zlé úmysly, uvaľuje na seba vinu. O tieto dôsledky sa samočinne postará pôsobenie zákonov. Vlastné svedomie nám v každodennom živote pomáha vypozorovať, že už úmysel rozhoduje a nie až čin. Náš „vnútorný hlas“ predsa vždy reaguje už na chcenie. Preto človek cíti svoje „zlé svedomie“ už počas prípravy zlého činu.              

Ako vina nás zaťažuje to, čo robíme v zlom chcení, pretože k našej slobodnej vôli patrí aj zodpovednosť v zmysle povinnosti niesť následky spätného pôsobenia. Ale aj opomenutie alebo zanedbanie môže byť výrazom vôle. Kto nerozvíja svoje driemajúce schopnosti, kto ich teda zanedbáva z lenivosti, kto sa duchovne nevyvíja a preto koná chybne, ten sa môže tiež previňovať.        
Medzi najdôležitejšie duchovné schopnosti patrí ľudské cítenie. Svojím cítením sme schopní presne rozpoznať, či je niečo správne, alebo zlé. Ak však niekto svoj vnútorný hlas nechce počuť alebo sa sám už tak otupil, či vydal zlým smerom, že ho už vôbec nedokáže vnímať, potom musí tiež niesť zodpovednosť za zanedbávanie toho, čo je v nás skutočne ľudské.

Naproti tomu ten, kto svoje cítenie neustále zjemňuje, uvidí v spätnom pohľade na svoje predchádzajúce myšlienky a činy zaiste mnohé ako odpudivé a bude hodnotiť ako zlé to, čo pre neho bolo dlhý čas „úplne normálne“. Z toho je zrejmé, aké dôležité je rozvíjať „citové antény”, aby sme naozaj boli bez viny a nie si to len domýšľali.

Ďalšie články témy “Osud a reinkarnácia”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Existuje osud národov?

Otázka:

Zakaždým, keď vidím filmy alebo čítam knihy o holokauste, sa mi vracia otázka, prečo museli Židia zažiť taký horor. Platí predsa: Čo zasievate, to musíte zožať. Existuje teda súvislosť medzi holokaustom a zločinom na Ježišovi Kristovi? Nemôžem sa stotožniť s názorom, že nacisti so svojou satanskou mocou a nenávisťou voči Židom boli len pomocníkmi osudu! Ako to teda je s osudom národa?

Odpoveď:

Zásadne by sme mali osud posudzovať vždy s ohľadom na jednotlivcov, pretože spomínaný „zákon sejby a žatvy“ prináša každému jednotlivcovi jeho vlastný osud.

Ak chceme hodnotiť osud celého národa, potom je dôležité, aby sme v národe nevideli len jazykové spoločenstvo ľubovoľných a rôznych ľudí alebo len spoločnosť definovanú určitými historickými koreňmi, ale aby sme namiesto vonkajších znakov zahrnuli do svojich úvah duchovnú rovinu. Z tohto pohľadu, národ predstavuje ľudí s určitou duchovnou rovnorodosťou a odtiaľ plynie aj spoločný rovnorodý potenciál prežívania.

To napríklad znamená, že človek, ktorý dnes patrí do nemeckého národa, mohol byť v skoršom pozemskom živote pokojne „židovského pôvodu”. Národ je formovaný duchovnou rovnorodosťou, nielen historicko-spoločenskými okolnosťami. Takto zúžený pohľad by priviedol rasové predsudky do absurdnosti.

Na každý národ teda môžeme – bez toho, že ho akokoľvek hodnotíme – pozerať ako na „osudové spoločenstvo”, pretože ľudia momentálne prislúchajúci k národu, v ňom nachádzajú pre svoj duchovný vývoj podobne vymedzené podmienky. Avšak každý príslušník národa môže tento rámec svojím individuálnym vývojom opustiť. Kto teda žil  pred 2000 rokmi ako Žid, môže dnes patriť k úplne inému náboženskému spoločenstvu.

Musíme preto vylúčiť súvislosť medzi holokaustom a zločinom na Ježišovi Kristovi v tom zmysle, že všetci Židia zabití v 20. storočí museli byť presne tí ľudia, ktorí sa pred 2000 rokmi nejakým spôsobom previnili na Synovi Božom. A samozrejme tiež, nacisti neboli žiadnymi pomocníkmi osudových naplnení. Robili niečo, čo nemožno nijako ospravedlniť. Židovský národ nepotreboval prežiť horor holokaustu. Pôvodcom tohto diania nebolo žiadne strnulé predurčenie, ale zločinní ľudia. Tieto udalosti, rovnako ako všetky ostatné vyvražďovania národov – spomeňme na severoamerických indiánov alebo na genocídu v bývalej Juhoslávii koncom 20. storočia – dramatickým spôsobom ukazujú, ako človek používa svoju slobodnú vôľu k bezpráviu. Ale rovnako ako postihuje „osud národa” nakoniec mnoho jednotlivcov, musia aj hanebné činy zločinných režimov odpykať jednotlivci. Každé rozhodnutie musí odpykať ten, kto ho učinil.

Ďalšie články témy “Osud a reinkarnácia”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Má človek zlo jednoducho akceptovať?

Otázka:

Ak slúži osudové utrpenie vývoju, neospravedlňuje sa tým zlo? Niekto ma teda môže udrieť a ja mu poviem: „Ďakujem ti, to je moja karma, z ktorej sa musím vymaniť!“ Alebo mi môže muž prisahať lásku a pritom chcieť len moje peniaze, a ja usúdim: „Tak to asi musí  byť, aby som sa oslobodila!” Nevyrastieme tak v akúsi „spoločnosť masochistov“? Má sa človek vychovávať k trpezlivému znášaniu všetkého zla? Ďakovať za existenciu zla a zlým ľuďom pokojne ponechávať voľnosť?

Odpoveď:

Samozrejme nie. Aj keď človek vie, že jeho osud je predsa len spravodlivý a že sám nie je žiadnou nevinnou obeťou, napriek tomu neexistuje žiadny dôvod na nečinné znášanie svojho osudu v úlohe trpiaceho, úbohého kajúcnika. Niektoré udalosti, ktoré pociťujeme ako bezprávie, chcú napríklad vyburcovať a nabádať k tomu, aby sme pomery zmenili. Samotné znášanie utrpenia je často nielen nedostatočné, ale aj jednoducho zlé. Odovzdanosť osudu sa nehodí k vedome konajúcemu ľudskému duchu, a neprimeranou povoľnosťou sa často ešte zväčšujú chyby zle zmýšľajúcich blížnych.

Avšak všetky naše reakcie by mali stavať a podporovať, a neoplácať zlo, zlom. Hlavnú úlohu tu hrá láska k blížnemu podľa Ježišovho učenia. Ide o to, aby sme pocity ako pomstychtivosť alebo nenávisť, pokiaľ možno úplne ponechali bokom a činili len správne, dobré skutky. Také zmýšľanie obsahuje aj Ježišova rada nastaviť nepriateľovi i „druhú tvár“.

Niekedy však môže byť absolútne nevyhnutné a správne, jasne sa postaviť voči nebezpečenstvu alebo budúcim problémom prameniacim zo zlých úmyslov. Napríklad ostrou výčitkou alebo rozhodnou obranou.

Ďalšie články témy “Osud a reinkarnácia”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Existuje aj nezaslúžené utrpenie?

Otázka:

V otázke osudu ma zaujíma najmä strana obete. Dokážem si predstaviť, že mnohé z toho, čo nás v živote stretáva, sú spätné účinky našich skorších činov. Stále znova však dochádza k šialeným činom, pri ktorých pomätení páchatelia zrania, unesú alebo zabijú náhodne vybraného človeka. Neexistuje teda predsa len nezaslúžené utrpenie? A čo sa stane človeku, ktorého vnútorný vývoj bol takto narušený alebo sťažený, napríklad ak mu bolo vzaté existenčné zabezpečenie pre pozemský život? Existujú pre neho možnosti dosiahnutia duchovnej zrelosti, aj keby Zem jedného dňa prestala existovať? Alebo majú obete nepriaznivých okolností jednoducho smolu?

Odpoveď:

My ľudia sa obvykle vidíme radšej ako obete nepriaznivých okolností, než ako „strojcovia svojho osudu“ s vlastnou zodpovednosťou. Preto je tiež z môjho pohľadu tak dôležité, si pri sledovaní ľudského osudu rozšíriť zorný uhol a zahrnúť do neho aj reinkarnáciu. Tiež skutočnosť, že duchovno-duševné vlastnosti (myšlienky, záľuby, priania a zámery) vytvárajú „sklon“ človeka k určitým zážitkom, hrá v scenári nášho súčasného prežívania dôležitú úlohu. Všeobecne nás teda zasahuje presne to, čo sme si zaslúžili.

Iste môže slobodná vôľa človeka prechodne narušiť osudovú spravodlivosť riadenú prírodnými zákonmi a prinášajúcu vyrovnanie. Veď podstatou bezprávia je predsa vykonávanie skutkov, ktoré potlačujú, ničia a pritom nie sú pre ostatných ľudí spravodlivé, ktoré teda skutočne pre svoj vývoj nepotrebujú. Ale žiadny zločinec nedokáže zabrániť zákonom stvorenia v ich činnosti – spravodlivosť ho a jeho obeť v pravý okamih dostihne.

Život na zemi nám poskytuje mimoriadnu možnosť vývoja, pretože tu žijeme spoločne s ľuďmi rôznych stupňov zrelosti a vedomia. Tak môžeme prijímať veľmi rôznorodé podnety. Duchovný vývoj je však možný aj v oblastiach tzv. onoho sveta.

Pokiaľ je človeku zabránené v pokračovaní jeho dozrievania v hmotnom svete napríklad vraždou, potom obecne dostane možnosť ďalšej inkarnácie. Keby však už životné podmienky na Zemi ďalšiu inkarnáciu neumožnili, zostala by iba možnosť ďalšieho vývoja v úrovniach onoho sveta. Takýto vývoj však potom môže byť značne obtiažny, pretože tam môžu spoločne žiť len ľudské duše rovnakého druhu, duše nesúce v sebe rovnaké slabosti a zlozvyky. Vzájomne si tak sťažujú život a brzdia vznik túžby sa z tohto prostredia vytrhnúť smerom nahor.

Ďalšie články témy “Osud a reinkarnácia”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Je osud spravodlivý?

Otázka:

Ľudia prežívajú toľko rôznych osudov – jeden je bohatý, druhý chudobný, jeden hlúpy, iný inteligentný, jeden šťastný, druhý depresívny a so sklonmi k samovražde. Ako sa potom dá veriť v spravodlivosť?

Odpoveď:

Odpoveď na túto otázku vyžaduje, aby sme sa najprv všeobecne zamysleli nad pojmom „spravodlivosť”.

Život považujeme za spravodlivý vtedy, ak sa s každým človekom jedná rovnako, teda pokiaľ dostane rovnaké možnosti a príležitosti. Ukážme si to na jednoduchom príklade: ak chcem rozdeliť kus koláča medzi dvoch hostí, potom budem spravodlivo dbať na to, aby boli oba diely rovnako veľké.

Spravodlivosť však s rovnakým zaobchádzaním nemožno stotožňovať. Povedzme, že jeden z hostí má cukrovku a chcel by ochutnať len malý kúsok, aby si nepoškodil zdravie. Potom musíme koláč rozdeliť samozrejme inak. Nebolo by správne rozkrojiť ho na dva rovnaké diely, nebolo by to primerané okolnostiam. 

Pri všeobsiahlejšom pohľade teda spravodlivosť znamená, „urobiť zadosť“ určitému cieľu a v súlade s ním konať, rozhodovať správne.

Už z týchto jednoduchých úvah je jasné, že rozličné osudové udalosti, ako ich môžeme vidieť v našom blízkom okolí alebo aj vo veľkom svetovom dianí nedokazujú, že neexistuje vyššia spravodlivosť. Každý človek je iný, má svoj individuálny, duchovno-duševný, vnútorný život a pre každého človeka je preto tiež jeho osud tak rozličný od ostatných a pritom spravodlivý. Ale prečo je každý človek iný, má rôzne vlohy? Nebol by život nakoniec predsa len spravodlivý iba vtedy, keby každému z nás od začiatku ponúkal úplne rovnaké možnosti?

Z Abd-ru-shinovho diela „Vo svetle Pravdy“ je zrejmé, že na začiatku našej duchovnej existencie nám skutočne boli dané rovnaké možnosti. Avšak k duchovným vlohám patrí aj slobodná vôľa. Dar ľudského bytia nesie v sebe aj slobodu, možnosť usporiadať si vlastný život podľa seba, na vlastnú zodpovednosť. V dôsledku nespočetných rozhodnutí z vlastnej vôle, sa každý z nás vyvíjal inak. Tento vývoj pritom nezačal až zrodením do tohto pozemského života, ale už oveľa skôr. My ľudia žijeme – ako to učia napríklad veľké východné náboženstvá – na zemi viackrát a pomery, do ktorých sa rodíme a tiež osudové udalosti, ktoré nás v tomto živote čakajú, sú spravodlivými dôsledkami našich predchádzajúcich rozhodnutí.

Ak teda spravodlivosť osudu „činí zadosť“ každému jednotlivcovi a prináša každému niečo iné, aký konkrétny cieľ tým život sleduje?

V našom príklade delenia koláča išlo o zdravie hostí. A presne to isté v prenesenom slova zmysle má za cieľ aj spravodlivosť osudu. Máme duchovne dozrievať, poprípade sa uzdravovať. Prežívaním „úrody svojej sejby” (rozhodnutie vôle) spoznávame, či je niečo dobré alebo nie, či čin alebo vnútorný postoj podporuje a buduje alebo nie. Všetkým tým čo denne prežívame, či už je to príjemné alebo nie, ​​sa formuje naša osobnosť. Môžeme sa voľne rozhodovať – ​​ale to nám nedáva absolútnu slobodu. Všetky naše rozhodnutia zostávajú a ďalej sa vyvíjajú v rámci zákonov stvorenia. Život nám ich “posiela” zase späť – ako “osud”, alebo inak povedané , ako “odpoveď” na to, za čo sa musíme v dôsledku rozhodnutia svojej vôle zodpovedať. 

Ďalšie články témy “Osud a reinkarnácia”