Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky
Je osud spravodlivý?
Otázka:
Ľudia prežívajú toľko rôznych osudov – jeden je bohatý, druhý chudobný, jeden hlúpy, iný inteligentný, jeden šťastný, druhý depresívny a so sklonmi k samovražde. Ako sa potom dá veriť v spravodlivosť?
Odpoveď:
Odpoveď na túto otázku vyžaduje, aby sme sa najprv všeobecne zamysleli nad pojmom „spravodlivosť”.
Život považujeme za spravodlivý vtedy, ak sa s každým človekom jedná rovnako, teda pokiaľ dostane rovnaké možnosti a príležitosti. Ukážme si to na jednoduchom príklade: ak chcem rozdeliť kus koláča medzi dvoch hostí, potom budem spravodlivo dbať na to, aby boli oba diely rovnako veľké.
Spravodlivosť však s rovnakým zaobchádzaním nemožno stotožňovať. Povedzme, že jeden z hostí má cukrovku a chcel by ochutnať len malý kúsok, aby si nepoškodil zdravie. Potom musíme koláč rozdeliť samozrejme inak. Nebolo by správne rozkrojiť ho na dva rovnaké diely, nebolo by to primerané okolnostiam.
Pri všeobsiahlejšom pohľade teda spravodlivosť znamená, „urobiť zadosť“ určitému cieľu a v súlade s ním konať, rozhodovať správne.
Už z týchto jednoduchých úvah je jasné, že rozličné osudové udalosti, ako ich môžeme vidieť v našom blízkom okolí alebo aj vo veľkom svetovom dianí nedokazujú, že neexistuje vyššia spravodlivosť. Každý človek je iný, má svoj individuálny, duchovno-duševný, vnútorný život a pre každého človeka je preto tiež jeho osud tak rozličný od ostatných a pritom spravodlivý. Ale prečo je každý človek iný, má rôzne vlohy? Nebol by život nakoniec predsa len spravodlivý iba vtedy, keby každému z nás od začiatku ponúkal úplne rovnaké možnosti?
Z Abd-ru-shinovho diela „Vo svetle Pravdy“ je zrejmé, že na začiatku našej duchovnej existencie nám skutočne boli dané rovnaké možnosti. Avšak k duchovným vlohám patrí aj slobodná vôľa. Dar ľudského bytia nesie v sebe aj slobodu, možnosť usporiadať si vlastný život podľa seba, na vlastnú zodpovednosť. V dôsledku nespočetných rozhodnutí z vlastnej vôle, sa každý z nás vyvíjal inak. Tento vývoj pritom nezačal až zrodením do tohto pozemského života, ale už oveľa skôr. My ľudia žijeme – ako to učia napríklad veľké východné náboženstvá – na zemi viackrát a pomery, do ktorých sa rodíme a tiež osudové udalosti, ktoré nás v tomto živote čakajú, sú spravodlivými dôsledkami našich predchádzajúcich rozhodnutí.
Ak teda spravodlivosť osudu „činí zadosť“ každému jednotlivcovi a prináša každému niečo iné, aký konkrétny cieľ tým život sleduje?
V našom príklade delenia koláča išlo o zdravie hostí. A presne to isté v prenesenom slova zmysle má za cieľ aj spravodlivosť osudu. Máme duchovne dozrievať, poprípade sa uzdravovať. Prežívaním „úrody svojej sejby” (rozhodnutie vôle) spoznávame, či je niečo dobré alebo nie, či čin alebo vnútorný postoj podporuje a buduje alebo nie. Všetkým tým čo denne prežívame, či už je to príjemné alebo nie, sa formuje naša osobnosť. Môžeme sa voľne rozhodovať – ale to nám nedáva absolútnu slobodu. Všetky naše rozhodnutia zostávajú a ďalej sa vyvíjajú v rámci zákonov stvorenia. Život nám ich “posiela” zase späť – ako “osud”, alebo inak povedané , ako “odpoveď” na to, za čo sa musíme v dôsledku rozhodnutia svojej vôle zodpovedať.