Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky
Má človek zlo jednoducho akceptovať?
Otázka:
Ak slúži osudové utrpenie vývoju, neospravedlňuje sa tým zlo? Niekto ma teda môže udrieť a ja mu poviem: „Ďakujem ti, to je moja karma, z ktorej sa musím vymaniť!“ Alebo mi môže muž prisahať lásku a pritom chcieť len moje peniaze, a ja usúdim: „Tak to asi musí byť, aby som sa oslobodila!” Nevyrastieme tak v akúsi „spoločnosť masochistov“? Má sa človek vychovávať k trpezlivému znášaniu všetkého zla? Ďakovať za existenciu zla a zlým ľuďom pokojne ponechávať voľnosť?
Odpoveď:
Samozrejme nie. Aj keď človek vie, že jeho osud je predsa len spravodlivý a že sám nie je žiadnou nevinnou obeťou, napriek tomu neexistuje žiadny dôvod na nečinné znášanie svojho osudu v úlohe trpiaceho, úbohého kajúcnika. Niektoré udalosti, ktoré pociťujeme ako bezprávie, chcú napríklad vyburcovať a nabádať k tomu, aby sme pomery zmenili. Samotné znášanie utrpenia je často nielen nedostatočné, ale aj jednoducho zlé. Odovzdanosť osudu sa nehodí k vedome konajúcemu ľudskému duchu, a neprimeranou povoľnosťou sa často ešte zväčšujú chyby zle zmýšľajúcich blížnych.
Avšak všetky naše reakcie by mali stavať a podporovať, a neoplácať zlo, zlom. Hlavnú úlohu tu hrá láska k blížnemu podľa Ježišovho učenia. Ide o to, aby sme pocity ako pomstychtivosť alebo nenávisť, pokiaľ možno úplne ponechali bokom a činili len správne, dobré skutky. Také zmýšľanie obsahuje aj Ježišova rada nastaviť nepriateľovi i „druhú tvár“.
Niekedy však môže byť absolútne nevyhnutné a správne, jasne sa postaviť voči nebezpečenstvu alebo budúcim problémom prameniacim zo zlých úmyslov. Napríklad ostrou výčitkou alebo rozhodnou obranou.