Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Má duševné utrpenie hlbší zmysel?

Otázka:

Už dlhé roky sa cítim v živote sama a opustená, a od svojho bytia len ťažko očakávam niečo dobré.  Nevzdávam sa však a pýtam sa, či sa v prekážkach, ktoré vnímam ako veľké duševné utrpenie, skrýva vyšší zmysel?

Odpoveď:

Zážitky, utrpenia, jedno či telesného alebo duševného rázu, ponúkajú vždy aj možnosti na vnútorné dozrievanie a väčšinou majú hlbšiu príčinu. Tú však, ponorení do prežívania a utrpenia svojich životov, nedokážeme tak ľahko rozpoznať.        

To však snáď ani nie je nutné. Miesto otázky: „Prečo to všetko prežívam?” je väčšinou oveľa dôležitejšia otázka: „Na čo svoju životnú situáciu využijem? Čo z nej urobím?”   

Každé osudové prežitie môžeme vnímať aj ako príležitosť, ktorú nám život ponúka. Ako úloha, za ktorej splnenie sa človek vedome postaví. Táto úloha môže spočívať aj v znášaní duševného utrpenia, v prekonaní prekážky, v rozhodnutí pritakať životu napriek pocitu osamelosti a opustenosti. Nevyhnutnosť vydržať všetky útrapy doteraz považované za prekážku pre život, sa tak môžu stať súčasťou osobnej životnej úlohy, môže sa stať zmysluplným rozhodnutím.

Aby bolo možné vytušiť aj vo vlastných problémoch, chorobách alebo vôbec v ťažkostiach života vyšší zmysel, vidieť ich teda v širších súvislostiach, je veľmi cenné vedieť, že naše bytie nie je tvorené len týmto pozemským životom, ale siaha oveľa ďalej nad jeho rámec. A že práve momentálne prežívanie so všetkými svojimi požiadavkami môže prispieť k duchovnému dozrievaniu.          

Vedomie, že s utrpením sú spojené aj mimoriadne možnosti vývoja, by však nemalo viesť k znášaniu utrpenia ako spĺňania svojej životnej úlohy.     

Pri depresiách, ktoré už nie sú len stavom prechodného krátkodobého rozladenia, je spravidla nutné vyhľadať terapeutickú pomoc.

Ďalšie články témy “Vedomie a vývoj”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Naozaj existuje dedičný hriech?

Otázka:

Naozaj existuje dedičný hriech, teda niečo, čo každého človeka v nejakej podobe hneď od počiatku zaťažuje a čoho sa musí zbaviť? Aký „hriech“ by to mohol byť, čo má spoločné s biblickým „pádom do hriechu“ a ako sa tento hriech dedí?

Odpoveď:

Pod náboženský pojem „hriech” možno zahrnúť všetky ľudské myšlienky, slová alebo činy, smerujúce proti podporujúcemu, budujúcemu pôsobeniu zákonov stvorenia, v ktorých sa prejavuje vôľa Božia.

Pokiaľ nebudeme brať biblické pojednávanie v historickom zmysle doslova, ale ako podobenstvo, dá sa v páde do hriechu, o ktorom sa hovorí v 1. knihe Mojžišovej, rozpoznať zvláštny osudový krok v histórii ľudstva – odklon od duchom určovaného života založenom na cite, nasledujúceho s dôverou Božiu vôľu, a namiesto toho príklon k rozumovo formovaným rozhodnutiam. To so sebou nesie ťažké následky.

V cítení, vo svedomí (= duchovnom vedomí) sa prejavuje hlas nášho duchovného jadra. Vnútorný hlas nás nabáda k láske k blížnemu, varuje pred obmedzeným, egoistickým rozhodovaním, usiluje sa o zmysluplný život, ukazuje vedomie hodnôt a prejavuje sa zmyslom pre krásu a túžbou po Svetle a poznaní.

Hlavnou úlohou rozumu je naproti tomu starať sa o prežitie na zemi. Pracuje preto výhradne sebecky, bezohľadne hľadá zisk, náskok a výhody, ukazuje cestu s vyhliadkami iba na tieto hodnoty, zatiaľ čo vyššie súvislosti alebo nehmotné skutočnosti nie sú pre rozum ničím, čo by stálo za námahu.

Je preto dôležité, aby bol rozum, ako výsledok čisto mozgovej činnosti vedený živým duchom. Usilovanie rozumu o výhody musí zostať podriadené vyšším cieľom. Inak vyššie ideály stratia v očiach človeka nielen svoju hodnotu, ale v konečnom dôsledku človek ani nenaplní zmysel svojho života, vývoj svojho duchovného jadra. Potom mu hrozí duchovná smrť alebo „druhá smrť“, pred ktorou varuje Biblia.

Avšak v priebehu historického vývoja sme sa vydali práve tou chybnou cestou, na ktorej nás už nevedie duch, ale rozum. Človek už jednoducho nechcel nasledovať budujúcu Božiu vôľu, namiesto toho sa začal „živiť“ pomocou svojho rozumu, pozemského poznávacieho orgánu – teda „jedol zo stromu poznania“.

Nadmerná činnosť mozgu namiesto ducha, sa v úlohe „životného vodcu“ potom prejavila rovnako, ako intenzívne používanie ktoréhokoľvek iného orgánu takým spôsobom, že sa predný mozog nadmerne vyvinul a výsledok tohto chybného vývoja prechádzal ďalej na ďalšie generácie. Odtiaľ je pojem „dedičný hriech”.

V súčasnosti teda žijeme s nadmerne vyvinutým „veľkým“ mozgom vo vzťahu k nášmu duchovnému potenciálu. To nám sťažuje možnosť načúvať svojmu vnútornému hlasu a robiť správne životné rozhodnutia. Túto biologickú skutočnosť nemôžeme len tak ľahko vrátiť do pôvodného stavu, môžeme ale v sebe vytvoriť nový, voľný priestor pre duchovné. A duchovné nie je nič iné ako to, čo v najlepšom slova zmysle označujeme pojmom „ľudskosť“.

Ďalšie články témy “Vedomie a vývoj”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Má človek v sebe božstvo?

Otázka:

Mnoho mystikov a spirituálnych smerov tvrdí, že človek má v sebe božstvo. Posolstvo Grálu naproti tomu jasne hovorí, že je to omyl. Avšak, všetci sme predsa vznikli z Boha. Nie je teda samozrejmé, že naše jadro nesie v sebe stopy tohto pôvodu?      

Odpoveď:

Samozrejme môžeme hovoriť o „iskre od Boha” v človeku, ak vychádzame z toho, že všetko súcno – a predovšetkým všetko vedomé – pochádza z Boha. Aj v knihe “Vo svetle Pravdy” sa tento pojem pre človeka používa.           

Bolo by však omylom z toho vyvodzovať, že človek sám je božský alebo že by mal v sebe hľadať Boha. Proti takémuto chápaniu vystupuje Posolstvo Grálu so všetkou rozhodnosťou.     

„Iskra od Boha“ totiž znamená, že človek vzišiel z Božieho vyžarovania, teda z pôsobenia Stvoriteľa. Človek je tvor, nie sám Stvoriteľ. Tiež umelecké dielo v sebe nesie tvorivú iskru umelca, ale preto ešte samozrejme nie je samotným umelcom.

Človek nemôže tvoriť, pôsobiť božským spôsobom. Veď nemôže vytvoriť nič zásadne nové, ale len formovať už existujúce jednotlivosti – či už v jemnohmotnom myšlienkovom svete, alebo v hrubohmotnosti.  A napriek svojej slobodnej vôli je plne závislý na svete, v ktorom žije, zatiaľ čo Boh je jediný nezávislý. Aj životná sila, ktorá nami prúdi a umožňuje nám vedomé bytie, nepochádza z nás samých.

K šťastnému, naplnenému životu je potrebné hľadať spojenie s pôvodom. K tomu nám pomôže zvrúcnenie a prehĺbenie duše, ale poznanie Boha a poznanie seba samého, sú dve rôzne veci. Kto hľadá v sebe Boha, nedôjde možno ani k sebapoznaniu, nieto ešte k poznaniu Boha. 

Ďalšie články témy “Vedomie a vývoj”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Čo je duša?

Otázka:

Napriek všetkým vysvetleniam, že duša nie je nič telesné, mi zostala ešte otvorená otázka: Čo je duša?  Že sa rodí viackrát, je jasné, ale niekedy predsa musela tiež vzniknúť!

Odpoveď:

Jadro podstaty človeka je duchovné. To znamená, že svoj pôvod nemá v pozemskom svete, ale v duchovnej ríši. Odtiaľ vychádza ľudský „duchovný zárodok”, spočiatku ešte nevedomý, nesformovaný a tiež ešte bezpohlavný, aby dozrieval a stal sa vedomým. Za týmto účelom prechádza rôznymi úrovňami stvorenia a v každej z týchto úrovní sa obklopuje zodpovedajúcim obalom; ten mu umožňuje prežívanie a poznávanie.

„Púť svetmi“ vedie ducha najprv z duchovnej ríše dole až do hmotného sveta, najhutnejšej a najťažšej úrovne stvorenia. Na tejto ceste sa už zahalil mnohými „plášťami“, aby sa mohol svojou inkarnáciou, svojím vtelením „vnoriť“ do najhrubšieho obalu, do pozemského tela.

Keď sa duch po smrti opäť uvoľní od ľudského tela, zostanú mu aj naďalej jeho jemnejšie obaly. Toto spojenie ducha s jemnejšími obalmi sa označuje slovom duša.

Ľudská duša vzniká teda už pred inkarnáciou do pozemského tela, a to v okamihu, keď sa naše duchovné jadro obklopí jemnejšími obalmi. Duša (teda duch so svojimi jemnejšími obalmi) existuje po pozemskej smrti ďalej na onom (jemnohmotnom) svete. Odtiaľ sa znovu inkarnujeme do pozemského tela, alebo po uzavretí svojho vývoja v hmotných svetoch odložíme aj jemnejšie duševné obaly a vrátime sa späť do duchovného domova ako vedomý ľudský duch. Táto v sebe žijúca úroveň stvorenia, nazývaná aj „rajom“ alebo „Božím kráľovstvom“, už nepodlieha vznikaniu a zanikaniu.

Ďalšie články témy “Vedomie a vývoj”

Werner Huemer: 100 odpovedí na životné otázky

Odkiaľ pochádza vedomie?

Otázka:

V súvislosti s „vedomím” si kladiem otázku: Odkiaľ pochádza? Ako na túto otázku odpovedá kniha „Vo svetle Pravdy”? 

Odpoveď:

Podľa knihy „Vo svetle Pravdy“, nie je ľudské vedomie výsledkom biologickej evolúcie v hmotnom svete. Vzniká spolupôsobením „vyšších“, nehmotných úrovní stvorenia, ktoré sú samé o sebe živé, s hmotným svetom.

Odpoveď na otázku o pôvode vedomia možno nájsť v štruktúre stvorenia. Z „Prasvetla“, teda zo Stvoriteľa, pôvodu všetkého bytia, sa vytvorilo niekoľko „úrovní” a tie sú tým hutnejšie a ťažšie, v čím väčšej vzdialenosti od pôvodu sa tvoria a vyvíjajú. Po vyšších úrovniach vlastného duchovného stvorenia nasledujú ako napodobeniny nižšie, ťažšie úrovne hmotných svetov. Vedomie je vlastnosťou života. Ľudské vedomie preto nepochádza z hmoty, ako sa dnes ľudia často domnievajú, ale z vyššieho, v sebe živého sveta.

Pôvodcom života, a teda aj najvyšším vedomím je Boh. Stvorenie sa sformovalo z vyžarovania Boha a stupeň vedomia je v ňom tým vyšší, čím bližšie leží úroveň stvorenia k pôvodu.

Máme vedomie, pretože jadro našej podstaty pochádza z duchovnej ríše, kde je schopnosť sebauvedomenia vlastnosťou duchovného života. Náš duch, teda vlastné ľudské vedomie, sa vnoril pre obdobie tohto pozemského života do hmotného tela s jeho orgánmi, ku ktorým patrí aj mozog (ktorý sám o sebe nie je živý a schopný vedomia), aby dozrieval prostredníctvom zážitkov v hmotnom svete. Toto vnorenie, nazývané „inkarnácia“, spôsobuje spojenie nášho duchovného vedomia s telesným orgánom pre riadenie a spracovanie informácií, teda s mozgom. Až touto spoluprácou vzniká bdelé alebo denné vedomie viazané na telo, ktoré normálne označujeme pojmom vedomie.

Ďalšie články témy “Vedomie a vývoj”